Život je pes, ale príroda je krásna

Áno, strom sa netrápi prežitým. Je mu jedno, kde rastie, pokiaľ rastie. Netrápi ho hlboký debet na účte a duši. Len si rastie. Každý rok zakvitne, nahodí novú korunu a stojí. Prijíma lúče slnka. Teší sa z dažďa. Na jeseň sa uloží na spánok.

Poskytuje domov. Ukrýva drobné vtáčence, ktoré sa k nemu každoročne vracajú, ale aj tie, ktoré ho nabudúce opustia.

Prikrýva zaľúbencov, ktorí do kmeňa vyrývajú svoje iniciály a o rok, ich prekrývajú inou kombináciou. Odpúšťa, hoci pri tom krváca.

Stojí. Jedno či v lese alebo na samote, vždy sám. V zime, v lete. Pevne. Oprierajú sa oň, on sa oprieť nepotrebuje.

Nerieši minulosť, keď ho niekto objíma. Nepátra po tom, či je prvý, druhý a či x–tý. Stačí mu dotyk. Letmý.

A nakoniec zhorí.


Krásne a jednoduché bytie. Veľa prežil a všetko si pamätá. Keby tak vedel rozprávať... ale nevie!



„Chcela by som byť strom,“ povedala mi. „Bolo by to také jednoduché!“

„Ja nechcem byť strom,“ odpovedala som.


Načo by som rástla k budúcnosti a zajtrajškom, keby som si nepamätala minulosť? Každý rok by bol rovnaký ... rovnaké šťastie, rovnaké chyby, rovnaký smútok.

Načo slúžiť ako domov tým, ktorí sa viac nechcú vrátiť?

Ja tiež stojím. Áno, občas padnem, ale vždy vstanem. Ale ako by som robila oporu, keby som sa nemala o koho oprieť?

K čomu sú dotyky, keď ich nemožno vrátiť?

A zhorím, tak či tak. Vášňou alebo v pekle. A možno oboje.


Ale ešte predtým ... nemusím čakať pol dňa, kým ma slnko obíde a zasvieti mi do tváre. Jednoducho sa obrátim a všetky tiene padnú za mňa. Tak ako včera ...