Tak dobre, aj mňa sa to týka. Nie som dokonalá, aj keby som chcela byť. Myslím dokonalá v prístupe k ľuďom. K cudzím ľuďom. A tak som si nedávno uvedomila. že som vlastne obyčajný smrteľník. Vlastne možno, dokonca jeho horšia verzia. Lebo kým ostatní sa aspoň svojimi predsudkami netaja, ja ich schovávam aj sama pred sebou. A pritom trpím rovnakými komplexom. Komplexom viaccennosti. Stále omieľam, že nemám voči ľuďom predsudky. Tak často o tom hovorím, že mi skoro všetci uverili. Dokonca ja sama som si. Jožko od Goebbelsov by bol na môj úspech hrdý. No pritom som si zaškatuľkovala všetkých houmlesákov, pankáčov a vyholené hlavy. Nad väčšinou z nich mávnem rukou a v duchu ich poľutujem.
No fuj!
Minule som dostala facku a to vďaka svojím vlastným predstavám. Ale posúďte sami.
Čo si predstavíte, keď Vám niekto povie, že stretol v potravinách dvoch houmlesákov (ženu a muža) s poloplným nákupným vozíkom? Ja smrad na pol uličky, ošúchané a špinavé oblečenie a vo vozíku zo dve škatule najlacnejšieho čuča, nejaký ten destilát a cigarety. Možno aj okenu (áno, viem - trochu preháňam). Títo dvaja spĺňali polovicu - smrad, špinu a stariny. Tam to skončilo. Keď sme ich v uličke míňali a ja som sa neovládla a nakukla do vozíka (aj to len kvôli tomu, aby som dala zadosť svojmu presvedčeniu), namiesto lacného vína som zbadala tri pomaranče, chlieb, mlieko, čokoládu a čierny čaj.
Skoro som odpadla. Neverila som vlastným očiam. A verte mi, nedalo mi to. Počkali sme si pri pokladniach (hlavne nenápadne), či nákup naozaj hodlajú zaplatiť. Sama neviem čo som čakala ... pravdepodobnosť, žeby šli tovar vrátiť späť do regálov bola minimálna. Ale pohľad na to, ako špinou zájdená ruka podáva pokladníčke starostlivo odrátaných 105 korún a päťdesiat halierov bol minimálne dojímavý.
Tak mi treba!
Je mi úplne jasné, že tento pírpad je ojedinelý. Je to jeden zo sto , možno dvesto. Však hneď pri východe sme videli na mol opitého chlapa ako spí v kameninovom črepníku. Nič to však nemení na tom, že sa stal. Nejdem nikoho presviedčať, že bezdomovci sú fajn. Len možno aspoň niečo ... nepoužívajme jedno vrece. Dobre?!
Možno by som mala viac veriť tomu, čo sama hovorím
alebo hovoriť len to, čomu verím.
