Zvyk je železná košeľa. Či ako sa to hovorí. Napriek tomu, že Kravička odišla do zaslúženého dôchodku už pred tromi mesiacmi, občas sa mi stávalo, že som si sadla do nej. Zvláštne. Asi by som ju mala odviezť do šrotu, ale nejako to odkladám .... Prirástla mi k srdcu napriek tomu, že ma už pár krát nechala v štichu. Typická ženská.
Prihliadnúc na okolnosti som sa ráno sústredila na jedinú myšlienku - dnes neodhrabúvaš Kravu, ale Fifi! Kým som prišla na parkovisko zopakovala som si túto čarovnú vetu aspoň 20 krát. Pre istotu. Sídliskové parkovisko ako každé prvé: autá tesne vedľa seba, skoro všetky neohrabané. Sem-tam vidno aj farbu. Takže podľa tvaru a presvitajúcej tmavozelenej som určila polohu svojho auta.
S láskou som si Fifi poometala, okienka pozotierala. Priznám sa, aj som sa na chvíľu zarazila, keď som si všimla, že nemám založenú bezpečnostnú páku. Ale potom som sama pred sebou vyhovorila, že som včera od únavy zabudla. Nakoniec som sa rozhodla, že ometiem aj značku. Takmer som neverila vlastným očiam....Nie, tomu neverím, ... .
Moji milí, podarilo sa mi dočista do čista poometať cudzie auto. Mimochodom, moje stálo hneď vedľa .... A potom nech mi niekto povie, že bývať na sídlisku je nudné.
