Strašná nespravodlivosť!
Spôsobiť haváriu a len tak si odfrčať, ani hlavu nevykloniť, či je posádka v poriadku. Mala som tam deti, predsa! Našťastie sa nič vážne nestalo. Našťastie sa pri nás zastavil vodič iného auta. Vytiahol mi kľúče zo zapalovania, vyprostil Aďka a ostal ako svedok. Našťastie toho hazjla našli, lebo si pri úteku zabudol EVČ.
Povedala som si fajn, už sme si to zažili. Môžeme si odškrtnúť a zabudnúť. Ohoho, keby to bolo také jendoduché! Doteraz cítim na mieste nehody šteklenie v žalúdku a pýtam sa detí, či sú všetci dobre pripútaní. Pocit úzkosti pomaly odoznieva, ale odvčera ho cítim zas.
Aďko začal piaty ročník na ZŠ Nevädzova v Bratislave. Každé ráno prejde pár metrov, mechanicky po rovnakej trase. Čo by kameňom dohodil od miesta, kde sa s našou Fifi bozkávalo Polo, zrazila včera ráno Aďka pani na červenom Golfe. Akurát, že Aďko bol peši a sám a NA PRECHODE!
A ona? Sedela v aute, s chudou spojazdkyňou (tú si Aďko pamätá), ktorá si poklepala po čele a POKRAČOVALA v jazde ďalej. Tak ešte raz:
Vaše dieťa ide po prechode
prichádzajúce auto nedobrdzí a buchne do Vášho dieťaťa
Vaše dieťa sa pregúľa po kapote, spadne na chrbát ( a len vďaka veľkej taške si nezraní hlavu)
spolujazdkyňa mu ukáže veľavravný posunok
vodička bez toho, aby vytiahla päty na mráz a presvedčila sa, či je všetko v poriadku, odrfčí preč
Vaše dieťa už vidí iba odchádzajúci červený Golf
Koniec filmu.
Z toho, ako sa to celé zbehlo, mi to Aďko opatrne vyklopil až večer. Spojazdňujeme auto, bežíme na pohotovosť, aby sme si overili, že našťastie si to odnieslo iba obúchané plece. Ale ide o pointu.
Kedysi by som tej krave zapriala, aby si tým prešla sama. Báť sa o dieťa, nadávať na ľudskú bezočivosť, bezohľadnosť, bezcitnosť, čokoľvek ... Ale hovorím si, že nik okrem nej, by to zažil nemal. A možno ani ona.
Prajem jej, aby sme raz stretli s tým, že budem vedieť kto to je. Myslím, že to postačí
