Na chvíľu, skutočne len na zlomok sekundy som oľutovala, že som nikdy bližšie neštudovala praktiky jogínov alebo autogénny tréning. Po chvíli som zistila, že mi stačí mja trvdohlavosť a odhodlanie.
Včera večer mi rodina oznámila, že potrebuje FIFI a teda sa mám pobrať do práce autobusom. Ako ostatní smrteľníci. Šak keď to už pár krát zvládli mama, otec aj Dubko, tak prečo nie ja?! Ja, vyhlásená feministka, aj keď pravdu povediac po schránkovej epizodke je moja povesť nahlodaná. Mňa nepokorí nič.
Večer sme sa všetci vybrali na zástavku odpísať odchody autobusov - hotová rodinná udalosť. Nebudem tajiť: dopredu som sa rozhodla, že určite pôjdem nejakým rannejším spojom (rozumej o 6:00 hod). Ale zároveň, keďže sa poznám - však žijem so sebou už 23 rokov a nejaké drobné, tak som odpísala aj odchody autobusov tesne pred pol ôsmou. Som totiž realistický optimista, ak je to vôbec možné.
Celý večer som sa snažila nemyslieť na všetky zašlé spomienky, ktoré mám na banskobystrickú MHD. Zmenili sa čísla, trasy a odchody, zmenia sa aj pomery, teda pardón - ľudia, cestujúci. S týmto sebaklamom a zoznamom 3 liniek a 40 odchodov som si ľahla spať
Moje predsavzatie, že tú jazdu si užijem a budem študovať cudzie tváre a možno si v autobuse konečne niečo prečítam, dostalo na frak hneď na zástavke. Z ďaleka som videla autobus a vodič videl mňa, ako sa snažím dobehnúť. S klopkajúcimi opätkami, vejúcim dlhým plášťom, ovešaná dvoma kabelkami a nasr ... odhodlaním výrazom tváre som vyzerala ako posol pomsty alebo ako každá druhá, vlastne prvá pracujúca matka. Myslím, nie, som si istá, že to urobil schválne! Čakal, až pribehnem na päť metrov od zástavky a potom vyštartoval. Na to, aby som hneď zrána vytočil do biela, stačilo, aby mi už len zakýval. Nezakýval. Chvala Pánu. Aspoň niečo sa zmenilo.
Tak nevadí, ja vydržím - počkám na ďalší autobus. Boli sme na zástavke traja. V momente, keď sa autobus vynoril na zákrute, vyrojili ďalší desiati ľudia. Odkiaľ , to neviem. Autobus prichádza, ja sa snažím postaviť do radu tretia. Haha, to čo ešte red malou chvíľkou pripomínalo rad, je zrazu guča ľudí, ktorá akoby len čakala na to, kedy sa môže hodiť pod prichádzajúci prostriedok hromadnej dopravy. Tvárim sa prekvapene. Jeden mladý pochopil a pošepkámi: "Vy nie ste odtiaľto, však? Tak aby ste vedeli, autobusová zástavka nie je pekáreň! Ak chcete sedieť treba sa tlačiť..." Teda žiadna zmena.
Ha, ja sedím! Predsa len ďalší bod k dobru. Síce v protismere jazdy , čo som nikdy neniesla dobre, ale sedím. Hádam, som len odolnejšia. Nemám predsa 15. Budem nenápadne pozorovať ľudí. Hlavne nenápadne! Ľudia sú zaujímaví. Ktovie o čom premýšľa tamten starší pán? A tá pani v žltom kostýme? A ten mladík? Ktovie čo sa učí? A to dievča! Ktovie koľko má rokov.... Naozaj, ľudia sú zaujímaví....
Moje pozorovanie, hlavne nenápadné, je v kýbli. Stažila mi to hlavne tretia zákruta, a ktorej som sa sfarbila do zelena. Už nikdy viac sedieť v protismere, radšej stáť! A aj tak, ľudia sú nechutní! Ten starý chlap smrdí ako tchor. Ktovie, či má doma vôbec sprchu a navyše si na druhej zástavke začal špárať v nose. Fuj! Ktove, či má vôbec domov... A tá ženská. Nie je čistá! Obliecť si iba kostým v zime, zuby jej drkocú - až ku mne ich počuť. A keď vystupovala, všimla som si, že pod perfektne upravenými nechtami a pekným lakom svieti smútok. Fuj! A ten nevychovanec ... vari je celý autobus zvedavý, že sa kvôli tej (prepáčte, ale nemôžem citovať) učiteľke, musel do polnoci učiť matematiku? Týmto pozdravujem učiteľský zbor jednej nemenovanej školy v BB a obdivujem slovnú zásobu našej mládeže. A dievča ... tak to stálo za. Tak to sme sa všetci šťastlivci sediaci za "točňou" dozvedeli, ako skvele sa bozkáva a iné robí Petuľko M. Chlapec toho vie naozaj veľa a to už v pätnástich rokoch. Mladá slečna by slová diskrétnosť a intimita zrejme musela hľadať v Slovníku cudzích slov. Ľudia sú nechutní. Nič sa nezmenilo!
7:55 Úspešne sa mi podarilo dostať do práce. Cítim sa morálne porazená. Je mi zle zo všetkých pachov, ktoré sa v autobuse dokonale premiešali a hlava ma bolí zo zákrut. Už nikdy viac MHD. Niekde som počula, že človek, ak si chce udržať dobrú kondíciu, musí prejsť denne aspoň 15 kilometrov. Zajtra vyrazím z domu o 5:45 a pôjdem peši.
11:55 Ešte stále mi je zle. Tabletky proti blesti začínajú zaberať a s toaletou som si nepotykala už 45 minút. Som boss. Možno by stačilo keby som vystúpila tri zástavky skôr a prešla tak 5 kilometrov denne. Nemôžem predsa začať tak rázne. To by mohlo telu spôsbiť poriadny šok.
14:00 Tak, je to okej. Mňa nedostaneš, milá MHD! Mňa teda nie. Zajtra, zajra si zoberiem tabletky už ráno a na nos si dám štipec, na zástavku pôjdem s dvadsať minutovým predstihom a keby som to náhodou nestihla, tak šoférovi s úsmevom zakývam ja! A ešte sa zbavím aspoň jednej batožiny a topánky si vezmem na nízkom opätku.
Môžeš sa tešiť, moja milá, mňa nedostaneš. Ja to zvládnem!
