Sme v tej najlepšej fáze ... polovysťahovanej. Nie som pesimista, ale nemôžem napísať, že polonasťahovanej. Kopa vecí sa už z domu vyniesla, ale len zlomok z nich sa dovliekol do bytu. Rozdiel v počtoch neriešim .... zatiaľ.
Náš kvázi rodinný krb, sa zatiaľ veľmi nápadne ponáša na pracovisko demolačnej služby, ale miestami sa už ukazujú stierky. Dokonca sme takí frajeri, že sme sa zmohli na kachličky v sanite. Podlahy vyzerajú - no vlastne nevyzerajú, ale zato máme novú drevennú dosku na toaletu. Už dva týždne. Samotnú toaletu máme len štyri dni. :) Ako vidíte, môžme sa vlastne nasťahovať. :)
Tak som si povedala, že okrem nálepky na dverách bytu, zviditeľním našu rodinu aj na schránkach. Trvalý pobyt tu už mám týždeň, aj do doporučených zásielok píšem novú adresu, tak reku, nech vedia, kam majú hádzať letáky, nevyžiadané analogické maily a kúsky použitej hygienickej vreckovky (vďaka Bohu, že to nie je toaleťák - milujem sídlisko).
Stará schránka nebola použiteľná. Tak som napochodovala do obchodu a vybrala som si tú najkrajšiu - nech vidia tí závistlivci, že na to máme. Pri pokladni som sa dozvedela, koľko stojí ... a tak som si vybrala slušivú plechovú panelákovú poštovú schránku - reku, nech nevytŕčame z radu.
Odborným okom profesionálneho kibicéra som skonštatovala, že naša schránka je pripevnená nitmi. Síce mi bolo čudné, že nitmi na stenu, ale namôjpravdu, vyzeralo to tak. Schmatla som otcovu doťahovačku, nakrajší vrták, novú schránu a poďho do práce.
Plán A: Odvŕtam nity, zložím starú schránku, zabijem do steny hmoždinky (zabudla som si kladivo), priložím novú schránku, vložím do dierok šrauby, vymením vrták za krížový nadstavec, dotiahnem šraubu, zavriem dvierka, zamknem. Som emancipovaná. Ešte raz otvorím dvierka, kochám sa pohľadom na dobre vykonanú prácu, zatvorím dvierka, kochám sa svojou prácou, kochám sa obdivom susedov, tvárim sa hanblivo. Som emanipovaná.
Prichádzam k schránke, esteticky si rozložím náradie. To že som emancipovaná neznamená, že budem mať okolo seba bordel. Zaujmem bojový postoj a ... vŕŕtam. Nič! Vŕŕŕtam, doryla som celú schránku - nič! Prichádza sused. Nenápadne fľochne na výsledok môjho doterajšieho snaženia. Odváži sa: "Slečna, nepotrebujete pomoc?" "Nie, ďakujem." Sused je neodbytný: "Ale ja si myslím, že áno!" Tak toto nemal chlapec robiť.... "Nie, ešte raz ďakujem, zvládnem to sama. Všetko je v poriadku, len treba odvŕtať tieto nity ..." Sused sa zhovievavo (nie povýšenecky) usmeje: "No viete, aj tak by som vám rád pomohol, to sú totiž nastrelováky ..." Fúha, tak toto som teda nečakala (tvárim sa ako tá pojašená blondína z reklamy na čistiace prostriedky). Rana pod pás. Vlastnou rukou. Tvárim sa hrdo.
Plán B: Priznám si svoju omylnosť, poprosím o odvŕtanie nastrelovákov, zložím starú schránku, zabijem do steny hmoždinky (kladivo už mám), priložím novú schránku, vložím do dierok šrauby, vymením vrták za krížový nadstavec, dotiahnem šraubu, zavriem dvierka, zamknem. Som emancipovaná. Ešte raz otvorím dvierka, kochám sa pohľadom na dobre vykonanú prácu, zatvorím dvierka, tvárim sa vďačne. Som omylná.
Realizácia: Priznala som si svoju omylnosť, poprosila som o odvŕtanie nastrelovákov, sused odtrhol starú schránku, zabil do steny hmoždinky (podala som mu kladivo), priložila som novú schránku, vložila do dierok šrauby, vymenila vrták za krížový nadstavec, dotiahla šraubu, sused dotiahol šrauby, zavrela dvierka, zamkla. Som emancipovaná. Som vďačná. Som omylná. Medzitým sa zotmelo a tak som popritom každých 30 sekúnd zapaľovala svetlo. Som nápomocná...
PS: Doma som sa pozrela do zrkadla. Z nosa mi sused neodkusol, uši mi neopadli, líca prestali horieť. Dobrý pocit, že som spoznala milého a nezištného človeka zostal.
Mimochodom už bývame ....
