O zlyhávaní

Vždy ma takéto správu skľúčia. Áno, to je to správne slovo. Cítim bezmocnosť, ktorý sa mieša s hnevom. Zároveň by som si najradšej vzala všetky tieto deti k sebe. Postavila si nejaký velikánsky dom, v ktorom by sme si žili všetci svorne. Na konci rozprávky by zazvonil zvonec a .... všetci by sme žili šťastne, až kým by sme nepomreli. Krásna utópia. Nič to však nemení na fakte, že najradšej by som objala celý svet. Možno by bolo potom menej takýchto prípadov. Rozmýšľam nadtým, či sú títo ľudia naozaj takí zlí od "koreňa" alebo len nespoznali pravý význam slova milovať počas svojho detstva. Či strádali lásku tak veľmi, že majú pocit, že toto je to jediné správne riešenie, ako vychovávať deti. Toto je o ńevýslovnom smútku. Je tichý a neodchádza. Zostáva.Cítim, že hanba je silnejšia. Možno nie trvácnejšia, ale pre daný moment silnejšia. Hanbím sa za nich. Hanbím sa za ich susedov, ktorí mohli pomocť a predsa nepodali pomocnú ruku a hanbím sa za všetkých tých, ktorí majú a musia pomáhať a nempomáhajú. Niekedy sa hanbím aj za to, že patrím k druhu, ktorý dokáže zabíjať z rozkoše, ktorý zabíja zákerne - nie ranou z milosti. Hanbím sa za to, že patrím k druhu, ktorý ako jediný vedome ubližuje a týra. Hanbím sa aj za to, že kdesi vo vnútri pripušťam, že kedy som mohla a nikdy by ma za to nestihol nijaký trest, zbavila by som svet takejto chodiacej pliagy raz a navždy. Vraždy je stále len vražda. Hanbím sa, lebo sa v tomto ohľade od nich neodlišujem. Po smútku prichádza hnev. Mám pociť, že žije zo smútku. Priživuje sa na ňom, ako sa liana šplhá po stromoch. Tento hnev je iracionálny a ja to dobre viem, no nedokážem ho ovládnuť. Neprejavuje sa hysterickými záchvatmi ako v hlúpych amerických filmoch, ale pomaly postupne rozžiera moje vnútro. Nahlodáva môj pokoj a moju súdnosť. Prináša ťažké sny a bezdôvodne zlé svedomie. Hnevám sa najprv na rodičov týchto detí, a postupne sa hnevám na celý svet. Hnevám sa na systém, ktorý to dopustí v Amerike, v Afrike, v Austrálí či Európe. Hnevá ma aj to, že človek, hoci sa búri proti tomu systému, v skutočnosti ho posiľňuje. Som presvedčená, že keby sme zajtra osídlili Antaktrídu, nie poďme so extrémov; keby sme kolonizovali Mars, dospúšťali by sme sa rovankých chýb. Dospela som k presvedčeniu, že nie systém, ALE MY ZLYHÁVAME. Zlyhávame vždy, keď zomrie nejaké dieťa od hladu, od smädu, na následky týrania. Vždy, keď umrie mladý, či starý. Vždy keď umrie niekto, kto tu ešte mohol byť. A MY znamená veľa JA. Ja zlyhávam.