Bojíte sa ticha?

Už viac krát som sa zamýšľala nad tým, prečo niektorí ľudia nevedia byť ticho ani chvíľu. Naposledy, keď som čítala jeden článok na Internete. Mladá dáma popisovala svoje trampoty so zoznamovaním. Priznám sa, že nemám rada články kategórie "Tenkrát poprvé" a "Prečo ma neľúbi, keď ja ho milujem ako koňa?" and company, ale bola som zvedavá, v čom tkvie príčina jej neúspechov. Takmer pred záverom článku som sa dočítala a teraz citujem: "Keď medzi nami zavládne ticho viem, že z toho nič nebude. Tak jdu dál". Viem veľmi dobre, aký je rozdiel medzi trápnym tichom na prvých schôdzkach a medzi tichom ako takým. Prinútilo ma to však nad tým premýšľať (ó, áno premýšľať! :-) )Áno, rada rečním a mám kopec známych, mnoho kamarátov a niekoľko priateľov, s ktorými vždy rada "hodím reč". Áno, keď sa zoznámim s niekým novým, máme si veľa čo povedať. Áno, keď hovorím s osobou na jednej vlnovej dĺžke, mám skvelý pocit a rozhovor sa mi nechce len tak ukončiť. Ale aj tak si myslím, že priateľstvá sú o spoločnom zdieľaní. A to ja neviem nahlas ... .Žiaden, super dôležitý rozhovor, sa nevyrovná chápajúcemu tichu. Iste nehovorím o veciach, ktoré treba riešiť. Mám na mysli ticho, ktoré zavládne, keď si s priateľom poviete všetko nové a potom už len potichu vychutnávate vzájomnú prítomnosť. Vôbec sa mi nezdá nevhodné ani trápne. Je to ten skvelý pocit, keď mlčíte dobrovoľne a viete, že sa od vás neočakáva aby ste za každú cenu niečo super vtipné povedali.Ja sa nebojím ... a preto prosím: Ticho!