Pôvodne som chcela písať o tom, ako som sa mala. Iste ste si podaktorí všimli, že nadchnúť sa pre príjemné veci a situácie, nie je pre mňa problém. Ale tento krát - tentokrát je to iné.
Tentokrát mám pocit, že nedokážem použiť správne slová. Nie som schopná pravdivo opísať pocity, s akými sa vraciam do práce, bez toho, aby nevyzneli ako gýč. Aj keď na druhej strane - hovorí sa, že umenie zasiahne rozum a gýč útočí na srdce. A moje srdiečko a dušička len s ťažkosťami rozdýchavajú toľko vnemov naraz.
Pomaly sa vraciam do každodenného stereotypu. Naďalej chaosím v práci, chodím nakupovať, trápim sa s Kravou a teším s Dubíkom. Ale pravdupovediac, nechce sa mi späť do tvrdej reality.
Chcela by som sa podeliť s pocitmi, ale zisťujem, že niekedy slová nestačia. Niekedy slová len zbytočne ohraničia a degradujú. A mne mimoriadne záleží na tom, aby sa to Príjemno zachovalo v pôvodnom znení bez titulkov.
Takže v skutočnosti - len toľko som chcela: Som šťastná!
Vďaka patrí pani Romanovskej, pátrovi Vellovi, Bianke a Kežmarčanom, ktorí si toto určite neprečítajú: Janke Janke, Martinke, Janke, Majke, Jožkovi, tretej Janke, Myškovi, druhému Miškovi, Gabike a Gerdovi.
