Niektoré telefonáty sú príjemné, iné menej. Včera podvečer sa mi ozvala pani s reklamáciou. Nebola som veľmi nadšená, lebo CD som jej posielala už pred dvoma týždňami. Ale sľub je sľub a tak som zahájila krížovú výpravu proti krabici „O“ (teda osobné), plnej papierov a dokladov so zámerom nájsť ten nepodarený podací lístok a následne vypátrať zásielku. Celé moje snaženie však skončilo trochu inak.
Po dvadsiatich minútach hľadania sa moja nervozita (no uznajte, nedeľný podvečer sa dá stráviť aj inak) zmenila na príjemný pocit z objavovania staronových zážitkov. Čo papier, poznámka či vytrhnutý lístok z diára, to jedna spomienka, jeden človek - jeden priateľ, jeden príbeh. Toľko ľudí, na ktorých som si nespomenula už dlho, predlho. Pri každej rozstrapkanej spomienky som si vybavila spôsob, ako sme sa zoznámili, čo nás spája a čo nás rozdeľuje. Ale hlavne sa mi pripomenulo, čo všetko títo ľudia pre mňa znamenajú.
Nečudujte sa. Priatelia zostávajú lebo čas je veľmi, veľmi relatívny. S niekým ste každý deň a s niekým raz do roka. Napriek tomu Vaše priateľstvo nie menej hodnotené, ba mnoho krát je to práve naopak. Niekedy postačí vedomie, že existuje niekto, kto na Vás myslí, hoci je aj za siedmymi horami a siedmymi riekami. />
Hovorí sa, že kto hľadá, ten nájde. Ja som hľadala, ale našla som viac ako som dúfala.
Našla som časť svojich spomienok, ktoré som v skutočnosti nikdy nestratila.
Našla som kúsky tých, vďaka ktorým som úplná – svojich zapatrošených priateľov. To sú tí, ktorým voláte v noci a oni Vás počúvajú hoci aj do rána.
A ako tak pozerám na hodiny, je čas začať volať ... máme si čo povedať.
A podací lístok .... ten som našla tiež.
