Ako sa odpovedá na otázku: „Aj ty, Brutus?“, keď sa pýtam vlastného odrazu v zrkadle?
Môj čierno-biely, jednoducho krásny svet sa rozpadá na stovky farieb a tisíce odtieňov. Niekde medzi stanicami toto chcem a toto je správne zisťujem, že aj modrá je dobrá, aj sivá je dobrá, aj ružová .... len rozhodovanie nie je také jednoduché. Bože, načo si mi dal vlastný rozum a k nemu slobodnú vôľu? On už vie prečo. Ja tiež. Kto by povedal, že rozhodnúť medzi pokojom a vášňou bude tak ťažké?!
Hovorí sa, že vedomie vlastnej chyby je polovica cesty k náprave. Svätá pravda, ale čo ak sa mi na polceste páči? Som ešte stále na ceste? Spejem vôbec niekam, keď sa prestúpam na jednom mieste? Zlé obdobie, vždy keď tancujem medvedie kreácie.
Ak ja hrám proti sebe, kto hrá so mnou? Kto na moje miesto zdvihne môj štít? Kto, keď nie moje telo túži, ale duša moja – tá je hladná?
Preto súď ma, súď ... ako voda súdi oheň ....
Za inšpiráciu ďakujem mojej nerozhodnosti, Nohavicovi a Geišbergovi ...
