V tlači sa objavujú názory ostro odsudzujúce snahy obmedzovať fajčenie a chrániť ľudí pred jeho pasívnou formou, pre ich najdôraznejšosť a známu fotografiu s cigaretou dovolil som si dať práve jednému z ich autorov česť mať svoje meno v nadpise článku. Takisto je viacero argumetov prečo, no ich motívom je sloboda jednotlivca rozhodovať o sebe a výhrada voči štátu starať sa nám do života. Môžeme veriť úprimnosti a presvedčeniu týchto názorov, ale je to naozaj tak?
To všetko bolo pre mňa príkladom, ako je výborné neviazať sa na žiadnu ideológiu, t.j. možnosť mať na jednotlivosti rôzny pohľad. Sám zastávam názor, že štát nemá zasahovať do života nás jednotlivcov absolútne vôbec, no vďaka pánovi Schutzovi som objavil azda prvú oblasť, o ktorej si odteraz myslím, že by sa starať mal a to veľmi dôrazne. Vysvetlenie je veľmi jednoduché, okrem škodlivosti je tabak vysoko návyková látka (droga), preto o slobode rozhodovania jednotlivca je ťažko hovoriť. V tomto prípade napr. aj Peter Schutz môže pripomínať alkoholika, ktorý si svoju závislosť nepriznáva a do sveta kričí, že pije (v jeho prípade fajčí) lebo on chce, pretože sa tak dobrovoľne rozhodol a pod. (aj keď úplná paralela medzi tabakom a pitím samozrejme nie je).
Ako zlým príkladom zasahovania štátu býva uvádzané Írsko, ktoré sa mne naopak javí ako prípad úžasný. Informácia, že po krátkom čase od zavedenia zákazu fajčenia v tamojších kaviarňach a baroch klesol všeobecne predaj cigariet o približne 20% (!), mi vyrazila dych. Tvrdenie, že u nás máte slobodu pasívne nefajčiť je úplne teoretické a v praxi neuskutočniteľné. Ak ste človek, ktorý má priateľov, a rád navštevuje spomínané zariadenia, ste okamžite pasívny fajčiar, aby ste ním neboli, museli by ste byť fanatik a psychopatický egoista s nulovou empatiou. Ak ste človek, ktorý prijal slobodné rozhodnutie, že nechce a nebude fajčiť, no pri pohľade na šálku kávy alebo pohár piva nemáte silu si neukradnúť aspoň tú jednu cigaretku, tak jednoducho v Írsku by ste svoju slobodnú voľbu nemali problém napĺňať, u nás zostávate príležitostným fajčiarom.
Jedinou nevýhodou írskeho riešenia, ktorú som objavil je vzdanie sa tej rozkoše mať cigaretu spolu s kávou, pivom, pri rozhovore alebo čítaní novín. Pri porovnaní s dôvodmi za takúto legislatívu aj v našej krajine, podľa mňa jedinej účinnej, ktorá bola doteraz vymyslená je ochota ísť na štyri minúty von z miestnosti prejavom elementárnej miery nesebectva. Neviete si predstaviť moje potešenie, keď som spoznal viacero silných fajčiarov, ktorí by si takýto zákon na Slovensku želali! Skutočnosť, že ho podporujú teda aj niektorí fajčiari je pre mňa argument ako remeň.
A teraz kostrbatý hypotetický príbeh, citovo manipulujúci až škaredo lacný. Ale znova, nie až tak nemožný a nezvyčajný. Máte 17 rokov a „slobodne sa rozhodnete“, že budete fajčiť, budete fajčiť tak 15, 20 rokov, pretože vy chcete a je to vaša vec. Potom v 45 budete mať to šťastie, že aj po rokoch budete zaľúbený, budete sa chcieť možno milovať so svojou partnerkou, teda robiť niečo veľmi pekné, dokonca krajšie ako fajčenie, ale nebudete môcť, lebo vaše telo bude v nemocnici možno zomierať napojené na trúbky... . Teda okrem spochybnenia slobodnej vôle je tu aj faktor času, rozhodnutí, ktoré sa nedajú vrátiť späť, ostrejšie povedané, človek v niektorých oblastiach časom naozaj múdrie.
Aby som to zakončil a nerobil zo seba niekoho, sám som fajčil, a ktovie čo všetko iné, preto slobodu rozhodovania a schopnosť vedieť čo je pre mňa samotného dobré pri návykových látkach musím spochybniť a slovenské riešenia sa mi nateraz javia ako formálne, a o ničom, zlé, zlé, zlé! Pretože ja nechcem dýchať ten dym, aspoň väčšinou, no žiaľ musím neustále.
