Štefan rozpráva o smrti človeka, ktorý pre neho veľa znamenal. Riadky to naznačujú a k tejto skutočnosti nie je potrebné nič dodávať.
V texte je ale vsuvka, ktorá mi prišla nechutná: „vieš, uplynulý týždeň tu bolo verejnej smrti priveľa. Zomrel spevák nášho zlého vkusu a hneď ho boli plné noviny. Ale zomrel si aj ty, pre mňa predovšetkým ty a nikde som o tom nič nenašiel. ... Kedy, keď nie na konci rozlíšime zrno od pliev?“
Je na vyjadrenie veľkosti zosnulého človeka potrebné zhodenie druhého, ktorého smrť postihla v rovnakom čase? Nemal by ju človek pera byť schopný vyjadriť lepšie samú o sebe, musí si pomáhať hlúpym porovnávaním? Veď je dosť možné, že títo dvaja zosnulí sa ani nikdy nestretli.
Zomrel človek menom Bohdan. Zomrel Dušan Hergott. Aby sme vyjadrili smútok nad odchodom jedného, je potrebné prirovnať druhého ku PLEVÁM? Čo by pri čítaní týchto slov cítili jeho najbližší, pár dní po pohrebe?
Napriek štýlu Hergott množstvu ľudí prinášal radosť a jeho smrť ich šokovala. Prečo pri zamyslení sa o smrti jedného človeka je potrebné hodnotiť hudobný vkus iných, veď stačí len NEpočúvať hudbu, ktorá sa nám nepáči.
Štefan píše, že o tom, čo robil Bohdan nikdy nikto nenapísal. Zlé vsuvky o iných si mohol odpustiť, a ako novinár mohol byť tým prvým čo napíše. Je to smutné, ale odchod niekoho na večnosť býva práve tou príležitosťou, kedy je čas oceniť a povedať o živote toho človeka veľa, aj kvôli tým, pre ktorých bol neznámy.
