Za takýchto okolností sa tešíte, že autobus mešká. Nakoniec príde, počas jazdy sa pozeráte von oknom, lebo ono ponúka lákavejšie scény ako prázdne sedadlo. Teraz to príde, dá sa s tým počítať, lebo ste to zažili stovky krát, ale zakaždým to šokuje. Prekračujete líniu, hranicu až gýčovitej peknoty a hnusného počasia. Hranica je ostrá, žiadne prechodné územia, čiara a vy ste v inom svete, vo svete zimy a hmly, najhustejšej hmly, ktorá sa dá krájať.
Ostré protiklady fascinujú, šachovnica, mačka a pes, žena a muž, a tak ďalej. Vy pocítite hrdosť až škodoradosť, že patríte do tej slnečnej časti pohody. Prechod hranice opačným smerom musí mať takisto svoje čaro, viem si predstaviť prekvapenie, keď sa z nahnevaného popradského rána niekto za dve sekundy ocitne v doslova inej realite.
Keď príde tma, príbeh sa nekončí. Za doznievania tónov večernej zvučky správ sa z rádia ozve, že v Poprade je mínus dvadsaťdva stupňov. Intuitívne zvýsknete hlasné bŕŕ..., lebo musíte ísť von so psom, máte ho rád, a používať bežnú toaletu ste ho nevedeli naučiť. Potom o to väčšia je radosť, keď sa vonku to hrozné bŕŕ... nekoná.
Napriek atmosfére slnka v tatranských usadlostiach je tu počas celej zimy sneh, zatiaľ čo v dolinách sa vždy vyskytnú obdobia sivých nezasnežených dní. Aj preto bývať v Tatranskej Lomnici je úžasné.
