Prišiel som sa pracovne (kvôli novinám) pozrieť na vyhlasovanie najlepšieho športovca mesta Vysoké Tatry. Pásku na začiatku programu z ničoho nič prestrihovala Zuzana Martináková. Nechcem tu subjektívne hodnotiť političky, ale keby prišla Monika Beňová v tričku Marilyn Monroe, bola by to super fotka. Beňová žiaľ nekandiduje. Ku cti Martinákovej slúži, že nepovedala ani slovo.
Do redakcie sme dostali email od mediálneho konzultanta volebného tímu strany SMER-SD. „Tak ako v iných mestách, aj v Poprade chceme s ponukou na exkluzívny rozhovor s predsedom R. Ficom osloviť vybrané, v regióne rešpektované a vplyvné médium. V prípade popradského regiónu rozhodli sme sa pre Vaše noviny. Rozhovor by sa mohol týkať ..., ..., ... a pod. Ale samozrejme obsah rozhovoru a otázky by boli výhradne na Vás.“ Taký krásny kompliment ohodnotenia vedie k dojatiu a slzám. Dokonca sa môžete pýtať to, čo chcete! Tak to už je neskutočná výhoda. To, či naozaj oslovili iba nás sa mi nechcelo overovať, ale pochybujem.
Zavolali ma na stretnutie s Milánom Urbánim. Najskôr som sa okúňal, veď sú voľby. Pýtate sa, o čom to má byť. Nakoniec som šiel. Mal som skvelú možnosť vidieť naživo unikátny hlasový rozsah a živý hovorový štýl, ktorý som doteraz poznal iba z televízie. Pán Urbáni možno kvôli tomu okúňaniu nedával nášmu stretnutiu veľké nádeje. Stále telefonoval z mobilu. Z telefonátov som sa aspoň dozvedel niečo zo zákulisia a stratégií volebnej kampane HZDS. Aby stretnutie nevyšlo nazmar, napísal som o tom článok. Aby bol použiteľný, bolo potrebné pridať názor druhej strany. Keďže som šikovný, rýchlo som si zohnal číslo Petra Pažitného (spoluautora zdravotnej reformy). Číslo Rudolfa Zajaca sa mi zaobstarať nepodarilo. Teda až taký šikovný nie som.
Denník Korzár má strany s názvom Bulvár. Tam sa mi nikdy nepodarilo umiestniť žiaden príspevok. Aj preto som hneď položil pánovi poslancovi otázku, prečo ako lekár fajčí, s prosbou, či by som si ho nemohol s cigaretou odfotiť. Samozrejme odmietol, „toto nerob, moja žena to nesmie vidieť!“ Prisahám, tieto riadky píšem vo viere, že pani Urbániová nečíta blog.sme.sk a nikto jej to nepovie. Aj keď na druhej strane ja som Urbánimu nič nesľúbil. V tomto mám smolu. Aj minule. Išiel som z obeda a stretol som speváka Mariána Grexu, ako sa drží za ruku s krásnou dvadsiatkou. Grexa ma po vysvetľovaní, o čo mi ide odbil slovami: „Vieš čo, kašli nato.“ A to iba preto, že som nemal akurát pri sebe foťák, inak určite by sme sa dohodli. Nechcelo sa mu čakať. Aspoň takto som si to vysvetlil.
A tu už odbieham od volieb niekde inde. Aj keď sa mi zdá, že aj Grexa hral v minulosti na kampani nejakej strany. Ale nemôžem si teraz spomenúť, na akej. Takisto predvčerom. Sedím s kamarátom na terase jedného baru, ktorý je úplne zastrčený na konci popradského sídliska Juh. Z ničoho nič sa tam zjavil Pavol Rusko. Naša reakcia bola spontánna. Hneď sme z miesta odišli. Dobre, tak až taká spontánna nie, lebo sme i tak práve dopíjali. Vtip bol len v tom, čo tam Palo Rusko na takom mieste robí? Napriek tomu, že je kampaň, nemusia byť predsa všade a ešte na živo!
