Pre mnohých hlavne tých starších to boli životné istoty, mlieko za dve koruny, pivo za 1,70 a trabant pred družstevným bytom. Niektorí mali dokonca v garáži wartburga a sem-tam žigulíka. Červeného, presne takej farby, akú mala legitimácia s hviezdou a tromi písmenkami – KSS. Boli to čarovné písmenká, otvárali dvere pre štúdium na vysokej škole pre hlúpych potomkov – napríklad práva či medicíny, inokedy vám tento preukaz priblížil výjazdnú doložku a more v Juhoslávii.
Vlastne ani neviem, či ten preukaz bol červený a bola na ňom hviezda. Nikdy som ho nemal, a ani som po ňom netúžil. Ne druhej strane to bránilo môjmu kariérnemu rastu, v zamestnaní som sa pred novembrom ďalej ako na vedúceho projektanta nedostal. Veď som nebol v strane ... Ale prihlášku mi nedali, lebo tým, čo verejne nadávali napr. na nezmyselné päťminútovky o prehľade tlače na začiatku zamestnania, alebo povedali svoj kritický názor na verejnej straníckej schôdzi, sa prihlášky zásadne nedávali.
Až raz predsa – ponúkli mi zrazu súdruhovia kolegovia v práci vstup do KSS. Paradoxne to bolo práve v ten deň, keď sme sa aj s pár kolegami rovnakej revolučnej krvnej skupiny vrátili z jednej z prvých novembrových manifestácií na vtedy Leninovej ulici pred bývalým košickým Tuzexom. Bola zima, mrholilo, ale nás tam hrial dobrý pocit, že asi to obdobie hlúpych prehľadov tlače a buzerácií v práci končí. A tak sme aj my poštrngali kľúčmi, aby to tí červení v bielom dome na Terase počuli, a vrátili sa naspäť do zamestnania. A čuduj sa svete, tam sedela naša komunistická úderka u súdruha riaditeľa, a predseda závodnej organizácie červených kmérov mi miesto výčitiek, že sme opustili svojvoľne pracovisko, podal nejaký dotazník a so slovami „Pavle, takový šikovný lidi teď budeme ve strane potřebovat“ mi dal vyplniť prihlášku do strany.
Chudák František, nech mu je zem ľahká, umrel už dávno, verím že kvôli podlomenému zdraviu, a nie môjmu odmietnutiu.
Bohužiaľ, prihlášku som nezobral, práve naopak, pozbieral som podpisy pre vytvorenie bunky VPN. Určite sa dnes nik nebude čudovať, keď po pár dňoch za mnou prišiel súdruh riaditeľ, že aj on to chce podpísať. Pritom bol stále ešte predsedom závodnej organizácie strany ... Mal som snahu založiť Dopravné fórum mesta Košice, aj vo večerníku vtedy vyšiel oznam pod mottom „Fundovaným čerešničky nekvitli...“, ale nemalo to dlhé trvanie, do fóra sa prihlásili medzi prvými súdruhovia z oddelenia dopravy Národného výboru mesta Košice, a tak to prestalo mať význam ešte pred tým ako to začalo fungovať.
Nuž, boli to hektické časy. Dávno už nie je ani tá firma, kde som v 89-tom pracoval. Paradoxne ten Útvar dopravného inžinierstva dali po revolúcii zrušiť mestskí poslanci za VPN, lebo sa im nepáčilo, že je to mestská firma, ktorá má naďalej vo vedení direktora aj zástupcu komunistov. Takže súdruhovi riaditeľovi nepomohlo ani to, že podpísal VPN-ku vo firme. Miesto toho, aby mestskí poslanci ho ako riaditeľa – komunistu odvolali, a dali tam nového, bez komunistickej minulosti, rovno zrušili celú mestskú príspevkovú organizáciu. Inak mimochodom, dodnes Košiciam také ÚDI chýba ako soľ, ale nie je snahou minulých aj súčasných poslancov túto pre mesto tak potrebnú firmu opätovne založiť. Aj keď situácia v doprave – či tej MHD, ako aj individuálnej, je v tomto meste na tom asi horšie, ako za existencie vtedy komunistického útvaru dopravného inžinierstva....
Takže nemáme v meste ÚDI, nie je už ani Juhoslávia, dokonca ani Československo, k moru sa lieta na Malorku a do Egypta, červené žiguláky od funkcionárov KSS skúpili Rómovia a zhoršujú už aj tak zlú bezpečnostnú situáciu na našich cestách. Síce pred revolúciou mali vodičáky len cigáni v technických službách, dnes má vodičské oprávnenie každý Róm, čo vidí a počuje. Lebo či vie čítať a písať, to asi pre vodičák nie je podmienka. A ani dopravné predpisy za volantom žigulíka nie sú podmienkou, hlavne čím viac spolujazdcov v kabíne, a čím väčší náklad požičaného dreva z lesa v kufri či na streche. Veď ide tuhá zima.
Čo ešte k tomu novembru ? Vtedy sme dúfali, že skončí éra komunistov, eštebákov, udavačov. Že skončí éra vedúcej úlohy jednej strany. Že láska zvíťazí nad nenávisťou, pravda nad lžou. Čo sa okrem toho, že nám nevládne KSS, vlastne zmenilo ?
Myslím, že veľmi veľa. V prvom rade žijeme v Slovenskej republike, zvrchovanom štáte, môžeme sa cítiť bezpečne. Vďaka členstvu v NATO sa nemusíme báť, že sa tu objavia ruské tanky. Sme členmi Európskej únie, hranice v smere na západ zmizli, my sami sme sa stali vlastne členom západného sveta. Študovať môže každý, kto má aspoň trocha rozumu a chce študovať. Cestovať môžete 7 dní v týždni, 12 mesiacov v roku, kde len chcete, a na koľko vám vaše úspory stačia. Cítime sa ako ľudia s veľkým Ľ.... Dokonca aj vízum do USA nepotrebujeme, zo dňa na deň sme sa stali rovní americkým občanom, ktorí na cestu k nám vízum nikdy nepotrebovali. Už ani my k nim nie.
Už len zlepšiť zdravotníctvo, školstvo, doriešiť národnostné otázky, zabrániť znárodneniu dôchodkov, neodlákať zahraničných investorov, ctiť si súkromný majetok, a hlavne v najbližších voľbách sa spamätať, a zvoliť lepšiu vládu. Takú, za ktorú sa nebudeme musieť hanbiť, a báť sa, že prinesie opäť medzinárodnú izoláciu, demarše z Bruselu, únosy či výbuchy áut.
V 1989-tom sme mnohí snívali o živote bez komunistov, eštebákov. Bohužiaľ, po devätnástich rokoch môžeme konštatovať, že sa tie sny rozplynuli. A je to škoda, vyzeralo to tak sľubne. Stačilo štrngať kľúčmi a vedúca úloha strany padla. Dnes je tu opäť jedna strana, ktorá si myslí že má patent na všetko. Aj na verejné klamstvá a hrozby znárodňovania....
Už aby boli tie voľby, a hlavne aby voliči dostali rozum. Taký, aký mali v tých novembrových dňoch pred devätnástimi rokmi, keď štrnganím kĺúčov vyháňali komunistov....
