V uliciach mesta jazdiť stopäťdesiat a viac je nie iba šialenstvo, to je hlavne bezohľadnosť a do neba volajúca nezodpovednosť. Hugo a Jakub sa hrali na celebrity, chceli byť zaujímaví. Frajerina dvoch mladých ľudí, o to zarážajúca, že jeden z nich bojoval o svoj život s ťažkou chorobou, pomáhali mu rodičia, príbuzní, kamaráti. Natíska sa otázka – títo všetci nevedeli, čo ich Hugo robí vo voľnom čase, ako sa zabáva, na čo sa to hraje ? Veď po večeroch sedávali v obľúbenom bare, rozprávali sa o záľubách, o živote, o rýchlych autách.... A na internet vešali bláznivé videá so svojimi šoférskymi kúskami. ... Jazdili po bratislavských uliciach tak, ako si to ani Packa nedovolí, a zaujímavé, že všetkým to bolo jedno. A teraz za nimi plačú, akí to boli skvelí chlapci, ako ich mali radi ....
Sotva ich milovali, lebo ak áno, tak by sa toto určite nestalo. Lebo takto jazdiť po meste, po uliciach plných áut, chodcov, detí, to normálny človek nerobí. To robia ozaj iba chrapúni, blázni... Jediné šťastie v tomto nešťastí je to, že sa zabili sami a nezabili iného, Vás či vaše dieťa. Zabili sa sami, zabili svoje pseudokamarátstva, pseudopriateľstvá, pseudolásky....
Rodičia, najbližší príbuzní plačú... Biť hlavami o múr by mali, lebo určite vedeli, ako sa ich deti zabávajú a pritom nezakročili. Maximálne možno niekedy zaplatili za podarených synáčkov pokutu za vysokú rýchlosť. Zaujímavé, tých videí je na internete viacero, ale nikto nič nevidel. Ani polícia, ktorá vás buzeruje napr. aj za to, že si v šere pri blikajúcom pouličnom osvetlení prisvietite hmlovkami. Alebo tam, kde v piatok robotníci odhodia lopaty, a zabudnú na kraji cesty 40-ku, tam vám v sobotu vyrúbia pokutu 50 € za prekročenie rýchlosti o 11 km/h. Ale že sa nejakí zasrani pravidelne premávajú po meste stopäťdesiatkou, to si chudáci nestihli všimnúť. Škoda, keby polícia si plnila svoju povinnosť v tomto prípade, kde zlyhala rodina svojou výchovou a prístupom k hodnotám, tak by k takejto totálne zbytočnej tragédii nedošlo. Polícia, ale hlavne rodičia tých dvoch môžu skákať od radosti, že to dopadlo tak ako to dopadlo, a nezomrel nik nevinne. Lebo o tých, čo v tom roztrieskanom aute ostali, sa to povedať nedá. Tí určite nevinne nezomreli.
Život prináša veľa krásneho, radostného, ale bohužiaľ strašne veľa smutného. Ale najsmutnejšie na tom je to, že o ten smútok sa v drvivej väčšine zaslúžime sami, či naši najbližší. A pritom sa zďaleka nemusíme tak namáhať, ako keď chceme urobiť niekoho šťastným.
Jazdiť po meste autom stopäťdesiatkou – to nie je cesta k radostnému, krásnemu životu. To je skôr cesta do pekla. A je niekedy veľmi krátka. Tak ako tá v minulý týždeň v bratislavskom Lamači ....
