Prišli, či vpadli, niekde aj vpálili pred 40 rokmi do Československa, aby nám tu urobili „disciplinu“ , teda podľa nich poriadok. Ešte aj to slovo poriadok v ruskom preklade má taký sparťanský nádych. Podľa nich sa poriadok dal urobiť iba s tankami a nabitými guľometmi. A že to neboli iba slepé náboje, svedčí výsledok – vyše 100 mŕtvych spoluobčanov. Tí nechceli nič iné, iba žiť normálne, nie pod komunistickou diktatúrou, ktorá v jednej ruke držala červenú zástavu s kosákom a kladivom, a druhej samopal, a pri slovách bľabotajúcich o mieri a slobode sa neštítila tú slobodu pokropiť krvou.
Takže tá „disciplina“ tu trvala pod taktovkou okupantov dlhých 23 rokov, na odchod z územia ČSFR zavelil protokol o ukončení odsunu sovietskych vojsk, posledný (verím že navždy) okupantský vojak odišiel z republiky v júni 1991.
Bolo to veľmi dlhé a smutné obdobie, mnohí ešte dnes sa nemôžu pozrieť tým smerom, odkiaľ k nám prišli, a chválabohu ktorým odišli.
Ale aj po tých 40 rokoch sa mi vybavujú predsa len niektoré fakty, ktoré som prežíval vtedy jako 12-ročný chlapec.
Neviem prečo si vybrali okupanti prázdninové obdobie, dnes by som povedal, že asi preto, že sú cez dovolenky prázdnejšie cesty, a tak by sa tie vojenské kolóny z hraníc do vnútrozemia pohybovali predsa len menej problematicky. No ale vtedy bola premávka na cestách minimálna, takže tu nebol dôvod. Skôr si asi mysleli, že sú dovolenky, ľudia oddychujú, ráno dlhšie spia, a a keď sa zobudia, tak už budú okupantské vojská ďaleko vo vnútrozemí. Proste išli cestou menšieho odporu.
Trávil som prázdniny u babky v Hradci Králové, zobudil som sa na to, že v rádiu stále dookola niekto vyzýval ku kľudu. Dedo to chápal, ako že sa nič nedeje, veď vojenské cvičenia sa nikdy neohlasovali dopredu, a takéto vojenské manévre boli v tom čase dosť časté. No ale babka si myslela, že začína vojna, lebo sa vrátila z obchodu s 10 kilo múky a cukru, a nadávala dedovi, že jej nebol pomôcť. Takže som išiel s ňou ešte raz lepšie sa predzásobiť na tú vojnu ja, ale mali sme smolu, pred obchodom stála už taká šóra, že sme sa vrátili domov naprázdno s vierou, že tú vojnu akosi prežijeme s tým, čo je v komore.
Keď už bolo jasné, že tí cudzí vojaci neprišli k nám bojovať, ale brániť svetový mier, tak sme si oddýchli. Jediný problém bol, že presne oproti domu, čo bývala babka s dedom, sídlil mestský národný výbor, a ruskí generáli sa rozhodli práve v ňom zriadiť nejaké vojenské veliteľstvo pre nejaký východný okruh. A tak nám prišiel domovník povedať, že tí komandiri, ktorým vidíme cez ulicu do okien si neprajú, aby sa do tej strany ulice otvárali okná. Proste mali obavy, že všade naokolo bývajú imperialistickí nepriatelia, proti ktorým prišli bojovať. A ak majú rusi vyhrať, tak nepriateľ proste nesmie otvárať okná.
To boli zážitky z príchodu ruských vojsk. Ešte sa mi z toho času vybavuje temer trojdňová cesta domov, návrat z prázdnin autom do Košíc, kde som mal strašnú radosť, keď okrem vojenskej techniky pozdĺž celej cesty či v smere tam, či opačnom, som niekde za Valašským Meziříčím videl jeden ruský tank hore podvozkom, ako práve dohorieval. Ruský šofér asi nevybral zákrutu, a pochoval v rámci „mierovej misie“ v Československu celú posádku tanku vrátane vozidla. Neviem či to vyšetrovala vojenská polícia, ja by som dnes skonštatoval, že šofér neprispôsobil rýchlosť stavu a povahe cesty. A možno že ten tank šoféroval pod vplyvom ruskej vodky.
A kedže sa prázdniny chýlili ku koncu, napriek situácii, keď tu bolo všetko hore nohami, tak ako ten ruský tank, predsa len, hoci s meškaním, školský rok začal. A tu si ešte vybavujem jednu postavu, chudák „tovarišč učiteľnicu“ – prišla na jednu z prvých hodín do triedy istá pani, bledá ako stena , a trasľavým hlasom sa predstavila ako učiteľka ruštiny. „Zatiaľ nie je isté, či tento predmet ostane v školských osnovách, ale školský rok musíme začať s tým, že sa ruština učí....“ Ako čerství siedmaci ZDŠ sme sa tešili, že nám tento odporný cudzí jazyk odpadne. Tešili sme sa zbytočne, ruština sa nakoniec učiť ostala, tak ako tu ostali tie ruské vojská. A aj pani učiteľke sa do tváre postupne vrátila červená farba.
Aj keď je dnešné výročie smutné, a lepšie na tie dni zabudnúť, ako si ich pripomínať, dovolil som si aspoň touto odľahčenou formou sa k augustu 1968 vrátiť. Veď je to už chvalabohu dávno za nami, a verím, že sa niečo podobné už nebude v živote našich detí ani ďalších generácií opakovať. Veď aj naše deti sa miesto ruštiny radšej učia anglický jazyk.
