A tak sa mi stala hneď po novom roku veľmi nepríjemná vec. V e-mailovej pošte som našiel od bývalého spolužiaka oznam, že zomrel náš bývalý profesor zo strednej školy. A patrilo by sa za celú triedu ako jej bývalému predsedovi sa so zosnulým rozlúčiť.
Nuž, čo sa dalo robiť, včera som teda na seba nahodil čierny oblek, kúpil smútočnú kyticu a išiel si splniť „triednu“ smutnú povinnosť.
Mrazivý deň, sneh, hmla, všetko to pridávalo ponurej atmosfére košického Verejného cintorína. Ešte aj v rozlúčkovej miestnosti pri kondolenčných prejavoch blikali v miestnosti svetlá na stenách, ako by sa aj tie lúčili so zosnulým. Pri tom blikaní svetiel som si v duchu vybavoval jeho postavu. Predsa len som maturoval pred tridsiatimi tromi rokmi, a pravdu povediac, nespomenul som si na to, že by som nášho profesora chémie po maturite niekedy ešte stretol. Pritom učil po pár rokoch aj moju sestru, a potom ešte aj najstaršiu dcéru. Vidieť som ho už nikdy nevidel, ale ako dnes som si ho začal vybavovať... Biely plášť, šediny na hlave, a on robí pokusy pri plynovom kahanci so skúmavkami a bankami v ruke, píše na tabuľu vzorce kyseliny sírovej, čpavku. NaCl, SO2,CO... Dá sa povedať, že chémiu som v živote potreboval tak akurát pri lúštení krížoviek, ale chemické značky a vzorce ovládam dodnes. Vďaka tomuto človekovi, ktorý to učil. A učil to s láskou. Museli sme vtedy hovoriť súdruh profesor, taká bola doba, ale pre nás to vždy bol a bude Pán Profesor.
A hoci som bol na pohrebe, a bolo to smutné lúčenie, ja som tomuto učiteľovi, Profesorovi s veľkým P začal závidieť. Nie kvôli tomu, že učil dobre, ale kvôli tomu, že sa na jeho pohrebe zišla taká veľká rodina. Manželka, deti, vnuci, pravnuci, brat, známi, susedia, bývalí žiaci kolegovia, žiaci.
Náš bývalý profesor zomrel vo veku nádherných 94 rokov.
A to som mu začal v duchu závidieť. Znie to zvláštne, ale aj ja by som chcel sa dožiť takého krásneho veku. A aby aspoň jeden z z tých, čo si raz na mňa bude spomínať, si spomenul na to, čo bolo pred tridsiatimi tromi rokmi.
Neskutočná predstava, ja som niečo také včera prežíval. A hoci som bol na pohrebe, odchádzal som z neho s lepším pocitom, ako keď som sa na túto smútočnú udalosť chystal. Bol som totiž na pohrebe osobe, ktorej som takýto odchod z pozemského života závidel. A viem, že jeho najbližší asi tieto pocity nemali, ale s odstupom času si budú určite myslieť niečo podobné.
Takže Pán Profesor, aj takto poďakovanie za Vašich chemikov zo IV.C košickej Šmeralky, dnes Gymnázia Poštová. Až včera som si uvedomil, že keď sme u vás maturovali, mali ste už dávno po šesťdesiatke.... My vám ešte takto ďakujeme za štyri spoločné roky na škole, tí čo vás poznali, Vám určite včera ďakovali za celých 94 rokov Vášho krásneho plodného života.
