Takto sa predsa nezačína búrať! Vyvaliť okná a kúsok steny okolo nie je začiatok asanácie, ale len vydieračské gesto. Však ide o veľké peniaze! Urobiť malú škodu kvôli veľkému zisku sa oplatí! Takže na jednej strane je vypočítavý investor, ktorý zistil, že môže mať v prípade predaja pozemkov mestu až 300% zisk za štyri roky. Na druhej strane sa ako záchranca objavil primátor Andrej Ďurkovský, ktorý vyjednal s investorom odloženie búrania PKO. S tým investorom, ktorý porušuje zákony, ničí majetok mesta a ktorý ponúka mestu pozemky za úžernícku cenu. Akú dohodu to vlastne primátor vyjednal? A v akých podmienkach. A kto ju vlastne vyjednal?
Primátor vyjednal pod nátlakom to, že sa bez diskusie pristúpi na požiadavky jednej strany, ktorá porušuje zákony. Pri takomto záchranárskom vyjednávaní nemusel diskutovať s poslancami, mohol obísť iné demokratické inštitúty a to všetko len v mene záchrany PKO. Nezavolal políciu aby chránila majetok mesta, ale pristúpil na vydieranie. Otázkou zostáva, prečo tak ľahko? Odpoveďou môže byť samotný hrdina celej záchrany. Kto je vlastne tento princ, v poslednej minúte pre verejnosť zachraňujúci PKO? Jedným z hlavných zodpovedných v celom probléme (aj za najnovšie diery v stenách PKO) je totiž sám Andrej Ďurkovský. Práve súčasný primátor bol jedným z iniciátorov a propagátorov nie len predaja pozemkov pod PKO, ale rozpredávania veľkého množstva (väčšiny) verejných priestorov a budov, ktoré boli vo vlastníctve mesta. Práve Andrej Ďurkovský si nechával posväcovať svoje rozhodnutia spolustraníkmi v zastupiteľstve a uzatváral dohody so všetkými tými investormi, ktorí v posledných rokoch vydierajú mesto a obchádzajú zákon. A je to práve Andrej Ďurkovský sa vždy postaví do roly záchrancu verejného záujmu pred bezohľadnými investormi, ktorí vyvíjajú na mesto nátlak. No zaujímavé je, že sa doteraz nikdy nepostavil svojim zmluvným partnerom, hoci vždy na to mal zákonné prostriedky a aj právo stálo na jeho strane. Len nedávno sa rozpredali posledné mestské byty a priestory v paláci Motešických, ktorých predaj bol rovnako zdôvodňovaný nemožnosťou mesta plniť si záväzky voči väčšinovému vlastníkovi. Tomu vlastníkovi, ktorému vydalo mesto povolenie na nadstavby a na základe fiktívneho väčšinového vlastníctva priestorov získať rozhodujúce právo určovať výšky poplatkov. Podobne ako teraz, aj v prípade paláca Motešických šlo o úžernícke podmienky. Výsledkom aj vtedy a aj teraz bolo pristúpenie na podmienky úžerníckych firiem.
A s kým sa to teraz Andrej Ďurkovský dohodol o pozastavení búrania? Komuže to ustúpil? Firme, ktorá zjavne využíva “zmúdrenie” politika Ďurkovského, ktorý pochopil ako opäť “vyťažiť” z verejného záujmu. Princ Andrej zistil, že verejnosť, ktorá mu dáva hlasy, túži po zachovaní PKO. Objavila sa nová príležitosť predviesť sa v roli záchrancu. A tak sa mu prisnilo (alebo mal zjavenie), že pôvodne uvedomelý a blaho verejnosti kultivujúci spasiteľ, ktorý mal dať krásavici na Dunaji novú tvár, bol v podstate zamaskovaný čarodejník a špekulant. Takých treba v súboji poraziť a len takto si vydobiť priazeň princeznej verejnosti. No tento zlý čarodej v podstate nerobí nič iné ako to, čo jeho partner za mesto. Obe strany špekulujú a snažia sa zo zlých a neprehľadných transakcií pre seba a osobné záujmy vyťažiť maximum. Hádzať všetku špinu na investora by bolo pokrytecké a zároveň by to pomáhalo nevidieť rozhodujúcu mieru zodpovednosti primátora za vzniknutú situáciu. Práve Andrej Ďurkovský je osoba, ktorá nesie skutočnú hmotnú aj politickú zodpovednosť za to, ako sa situácia vyvinula a že všetky škody aj tak nakoniec bude znášať mestský rozpočet. Prinajmenšom v sume, ktorú si investor priúčtuje pri predaji pozemkov. A táto suma sa teraz navýši práve o sumu na rekonštrukciu dier v stenách. Ako je možné, že sa stále považujú za platné zmluvy, ktoré sú robené pod nátlakom? Aj na to má určite princ z kráľovského mesta Bratislava odpoveď, lebo vie ako sa robí politika. Tak ako aj v predchádzajúcich kauzách aj teraz sa robia rozhodnutia v krízovom režime, neprehľadne a pri zavádzaní verejnosti, čím sa nátlak zneviditeľní a ukáže sa to ako rozumná a jediná možná a dokonca výhodná dohoda. Pre seba využije už osvedčenú stratégiu záchrancu mesta a jeho záujmov a dá sa do pozície obete “nenažraných a cynických investorov”. No nakoniec víťazne pomôže vyjednať zľavu tak, aby investor nemal zisk menší ako 280% za štyri roky. V mestskom rozpočte takto „zachráni“ nemalú sumu peňazí.
Vysvetľovať celú kazu politickými záujmami korunného princa Andreja je však asi neuspokojivé. Aká je celá jeho divadelná úloha v hre na búranie PKO zlým čarodejníkom? Korunný princ, ktorý už zastáva fakticky rolu kráľa, najskôr ťažil tým, ako rozpredával, zvyčajne právne pochybnými spôsobmi (ktoré obhajoval ako legitímne, teda v súlade so zákonom), verejný majetok pochybným investorom, z ktorých sa nakoniec len náhodou (nikto nemohol tušiť, že budú neslušní a mamonársky) vykľuli „bezcharakterní“ špekulanti. Všetko toto prebehlo s aktívnym súhlasom mestského zastupiteľstva a všetkých tých poslancov, ktorí vždy, keď išlo o rozpredávanie mestského majetku, buď z totálnej nevedomosti (či skôr idiocie a absolútnej hlúposti), alebo z veľmi zištných dôvodov zdvihli ochotne ruky za postupné zničenie mesta. A ako je vidieť, príbeh sa opakuje už po niekoľkýkrát. Veľká časť týchto poslancov, podobne ako sám primátor spokojne sedia na svojich stoličkách a hrajú sa na záchrancov mesta. Ich nečinnosť a priľahké ustupovanie tlaku investorov preto dáva ešte ďalšie dve možné vysvetlenia celého problému Bratislavy. Buď ide o absolútnu nekompetentnosť kombinovanú s hlúposťou, alebo o šikovne zahranú a výnosnú hru na víťazné obete. Náhoda je náhodou len dovtedy, dokiaľ sa nestane pravidlom.
