Krehký ako andulka, silný ako vojak

Vypočul som si príbeh brata. Jedného z deviatich súrodencov. A skoro som sa rozsypal ako tvaroh – toľko som mal pocitov. Tie oči, do ktorých som sa díval, v detstve chovali andulky. Štyri. A raz, keď oči odišli navštíviť babku, andulky zostali na terase balkóna v zlatistej klietke. Čviríkali a pišťali. A vzbudzovali všakovakú pozornosť. Slnečný deň sa zrazu zmenil. Pomaly pribudli chmáry a zem pomaľovala oblohu mrakmi. Rozpršalo sa. Tie oči, podrobované môjmu malému citovému bádaniu v prítmí kaviarne, sa rozhovorili. Náhlili sa domov. Treba zaniesť andulky dovnútra! Andulky nesmú zmoknúť! Pretože prechladnú! Pretože ochorejú! Pretože umrú! Oči túžia zachrániť andulky. Túžia zabaliť ich do tepla a keby bolo treba, tak aj pod lampu. Utekajú pätnásť kilomentrov do rodného domku. Osud určite nechcel byť taký krutý, a tak lejak prestal.Potom oči zmĺkli. Zosiveli. Už nechceli povedať ani slovo. A moje naliehavé: „Prečo?“ Pretože andulky, všetky štyri, ležali v kaluži krvi, s telíčkami prestrelenými puškou. Všetky štyri v kaluži krvi. Jagavé zelenožlté a modravé pierka boli teraz tmavočervené. Klietka skrivená a dno lepkavé. Ani dážď, ani mocný osud. Bol to brat tých očí, čo sedeli oproti mne. Odišiel do susedného domu, vzal vzduchovku a poctivo mieril do klietky. Bác. Bác. Bác. Bác. Bác. Päťkrát. Lebo raz netrafil. Oči plakali. Ale život to tak chcel. Na dvore sa narodila dvanásťcentimetrová jedlička. Tam oči, zlomené a prádze, jednu po druhej pochovali. Pod jedličkou sú hroby štyroch anduliek. Ale život to tak chcel. Oči plakali ešte neraz, pretože k andulkám pribudli dva malé mačiatka. Neskôr šteňa. A potom ešte had. Brat si poradil.Z kaviarne som odišiel ako vymenený. Stále som si predstavoval andulky a ich smrteľný piskot, keď ich jednu po druhej zrážali guľky. Ako len tĺkli tie srdiečka a ako sa len chveli. A potom som nedokázal zaspať. Bolo po jednej v noci, a tie andulky stále pišťali. Do očí sa mi vtlačili slzy. Boli také malé, také bezbranné. Hriali, keď ste ich vzali do dlaní. Hriali. Tak ako človek hreje, kým je nažive. Tak ako je človek bezbranný pri páde lietadla. Nezaváži, že je to mocný a odhodlaný vojak. Vtedy je ako andulka. Po včerajších správach o páde AN-24 so štyridsiatimipiatimi mužmi na palube som si uvedomil, že človek sa v čomsi podobá andulke. V krehkosti určite. Touto správou vyjadrujem súcit s každým, kto včera stratil blízkeho človeka pri spomínanej nehode. Táto správa je modlitbou za všetkých, ktorí už nikdy nebudú. Táto správa je modlitbou za vojakov, za zavraždených v kauzách, zabitých podnikateľov, znásilnených a zmrzačených a za nezvestných, nepokojnú spoločnosť, za lásku človeka k človeku, humanitu, rešpekt a bezpečnosť. A za andulky. Len tak ma napadlo. Možno by zomieralo menej ľudí, keby sme menej anduliek zabúdali na balkónoch...