O tom, ako sa raňajkuje v električke a moje skrášľovacie kúry

Pekné, navoňané paničky v kostýmoch sedia a dívajú sa z okna. Jedna v klobúku, druhá s fialovou šatkou okolo krku. Tretia... v prúžkovanom kabáte a s čiernym koženkovým vakom. Vak sa otvára. Vyťahuje igelitku. Šuští. Začujem akýsi buchot. Na kolenách tretej paničky pristáva stredne veľký hrniec. Vedľa drevená kuchynská varecha. Ruka v kožených rukaviciach otvára hrniec. Ovalí nás rizoto. Zmes ryže, mäsa v kockách, sem-tam sa mihne mrkva. Pani rukou v rukavici berie varechu a vkladá si prvé sústo. Díva sa z okna. Pozoruje premávku. Sme pri poliklinike. Niektorí krútia hlavami, iní sa prehlušujú walkmanom. Po Trnavské mýto je rizoto zjedené, varecha s hrncom staroslivo zabalená v igelitke, igelitka vo vaku a pani vystupuje. Rozmýšľal som, či bude mľaskať. Nemľaskala. Neodvážil som sa natočiť to na Nokiu.Cesta z Vrakune mi trvala 92 minút. Mal som pocit, že idem zo Žiliny. Veľký nápis: Súkromné zubné ambulancie. Hreje ma. Preventívna prehliadka trvá 6 minút. Osemdesiatročný zubár kričí: „Päťka plomba! Šestka plomba!“ Holou rukou mi nadvihne peru. „Gingivitída prvého stupňa!“ Usmeje sa na mňa a povie: „Nie je to také zlé.“ Vrátim starému profesorovi (ne)chápavý úsmev. Sestre platím 300 korún. Posiela ma na RTG. „Nehýbte sa! Plecia dolu! Nehýbať! Rotor bude krúžiť okolo vašej hlavy.“ O 2 minúty platím 350 korún. Už nemám chuť odniesť snímok do ambulancie.Oxford University Press mám po ceste. Hlas mi ešte stále preskakuje, mal by som piť viac teplého čaju. Dlho sa prechádzam, som neoholený, môžem voľačo ukradnúť, ale predajca mi venuje šarmatný úsmev: „Ako sa dnes máme?“ Pamätá si ma. „Hľadám niečo moderné v angličtine, niečo na slovnú zásobu. Tuto... Candace Bushnell alebo Sophie Kinsella. Potrebujem niečo nekomplikované, zábavné, ľahké... Ktorú by ste si vybrali?“ „Viete, sú to ženské romány.“„Viem.“„Á... Rozumiem. Chcete rozumieť ženám,“ veľavravne na mňa žmurkne.Dívam sa naňho. V duchu mu odpoviem: Nie. Má kopec ďalších nápadov. Máva na mňa nejakou dobre predávanou hrubou sci-fi knihou. „Je v tom dovedna 6 kníh.“ Vrtím hlavou. Potom z regálu vyťahuje detektívky. Vôbec nie. A vrtím hlavou. Nakoniec urobíme deal so ženským románom a aby sa nepovedalo, prihadzujem aj Performance Management od Harvard Business Essentials. 202jka ma spásonosne unáša späť do geta.Vedľa mňa sedí chalan. Pekný zelený svetrík a čierne vlasy. Furt sa vrtí. Laptop na stehnách. Slnko sa nástojčivo dobíja dnu a opiera o moju hrubú zimnú bundu. Cítim, ako sa mi robia veľké a možno aj žlté fľaky potu na mojej košeli. Chlapec vykrúca hlavu, obzerá sa doprava, doľava, pozorne sleduje situáciu vzadu. Vyberá hnedú štýlovú peňaženku. Visa Electron… Visa Classic… Mastercard… Nehanebne mu zízam ponad plece. Nič si nevšimol. V peňažnej časti má bločky. A 20 korún. Už sme skoro v 2. pásme. Opäť sa vrtí. Mrví sa čoraz viac. Intenzívne. Rýchlo vytiahne lístok a bleskovo ním šťukne v označovači. Hovorím si: Aha. Môj zrak padá na jeho chodidlá. Krásne zelené topánočky.Kvalitné. Lacoste. Zadívam sa na svoje dvoročné baťovky s prasknutou podrážkou. V duchu si poviem: Máš Performance Management od Harvard Business Essentials. Ale nie je mi ľahšie.Konečne som doma.