Vysoké školy: Chabý systém či chabý študent?

Na blogu sa všakovako podiskutovalo o dôležitosti vysokoškolského vzdelania. Prečítal som toľko názorov, že už ani sám neviem, či niektorý z nich možno korunovať za správny. „Odborníkom som sa stal aj bez vysokej školy“, napísal jeden diaľkový študent. „Študujem kvôli titulu – potom je v živote všetko ľahšie“, odvetila mi zas iná vysokoškoláčka. Nuž... V zásade jestvujú dva znepriatelené tábory. Prvý kričí, že VŠ je dôležitá, druhý, že nie je. Mne sa zdá, že na Slovensku je vysokoškolsky vzdelaných ľudí ako prvosienok, zhruba 10 % populácie. Preto sa kričí, že VŠ je dôležitá. Na druhej strane, v bývalom Sovietskom zväze (najmä na Ukrajine a v európskom Rusku) dosiahlo do roku 1990 vysokoškolské vzdelanie viac ako 40 % obyvateľov. Tam sa titul ani zďaleka nepovažuje za symbol prestíže, lebo kde-kto ho má a žiadna rarita sa nekoná. Zvážte sami, kde leží pravda.Dva spôsobyNa VŠ sa dá študovať dvoma spôsobmi. Prvý je štúdium, pri ktorom sa naozaj učíte – navštevujete prednášky, čítate, poznámkujete, podčiarkujete a zapamätávate si. Pýtate sa a diskutujete. Nepodvádzate. Ten druhý je o čosi ľahší, vtedy vypracúvate ťaháky, požičiavate si testy, zapisujete si otázky po každej skúške a – pravdaže - odpisujete. Tu tak trochu podvádzate. Sú aj takí, čo základné spôsoby úspešne kombinujú, podľa toho, nakoľko obtiažny je aktuálny semester. Pri prvom spôsobe štúdia študent zvyčajne navštevuje prednášky a cvičenia viac či menej pravidelne. Vypracúva zadania – projekty, referáty, eseje – už počas semestra a pripravuje sa priebežne, teda tak, ako rastie objem učiva. V skúškovom období sa učí intenzívne a má čas na opakovanie, ale má menej stresu, lebo väčšina látky mu je už dôverne známa. Začínajúci VŠ majú problémy najmä kvôli tomu, že si neodpovedali na otázky: Mám vhodnú literatúru? Potrebujem chodiť na prednášky? Potrebujem písať poznámky? Potrebujem podčiarkovať? Potrebujem si učivo opakovať? Koľko času (dní, hodín) potrebujem na daný predmet? Aký typ učiteľa je môj skúšajúci, resp. cvičiaci? Pozor na cvičiacich, niekedy bývajú zanovití a dostať zápočet je občas ťažšie ako dostať samotnú skúšku.Ako to vlastne chodíNie je až tak veľa skutočných dôvodov, prečo ísť na vysokú. Medzi hlavné patria, že chcete vystúpiť z radu – vyniknúť, alebo chcete v živote voľačo dosiahnuť – máte premyslenú vašu budúcnosť, alebo jednoducho veľmi milujete váš odbor - chcete byť skutočným špecialistom. Láska k odboru by snáď mala byť základným, primárnym dôvodom, prečo ísť študovať. Idealistické? Možno, ale to je najľahšia cesta, ako prežiť všetky útrapy VŠ štúdia. Ísť na VŠ kvôli tomu, že to chceli rodičia alebo kvôli tomu, že je dobré mať „papier“ či vyšší plat, i keď vás to nebaví, asi rozoberať bližšie nemusím. Sú to dôvody povrchné a takýmto študentom sa učí ťažšie, lebo nemajú skutočnú motiváciu. Neštudujú srdcom. Hoci niektorí ľudia v rámci mojich diskusií vyjadrili pochybnosť, štúdium na VŠ je skutočne o SAMOŠTÚDIU. To mi potvrdilo viacero pedagógov aj študentov. Na každej univerzite môžete štúdium „prečkať v kúte“ alebo niečo zo seba urobiť. Môžete rásť. Profesor mikroekonómie mi povedal: „Ivan, na tejto škole sa s vami môžu stať dve veci – buď zostanete priemerní, alebo veľmi vyrastiete. Je to na vás.“ Áno, opäť sú v ponuke dva osudy – osud lenivej Dory a pracovitej Popolušky. Študenti neraz očakávajú, že univerzita má pripravený lievik, cez ktorý ich bude motivovať a nadájať poznaním. Sťažujú sa, že školy nastavili „vedomostnú laťku“ príliš nízko. Ľahká pomoc – pripravte si vlastný, individuálny plán získavania poznatkov, odhaľte ďalšie zdroje, z ktorých sa učiť – vyniknite kvôli sebe, nie preto, že to vyžaduje škola. Byť na VŠ a niečo si z toho aj odniesť, znamená tráviť čas nad knihami a štúdiom praxe – skutočne sa zaujímať a žiť svojím odborom. Znamená zapísať sa do knižnice, hľadať na internete, konzultovať s tými, čo pracujú a porovnávať ich názory s knihami, publikovať, ale – predovšetkým – začať používať mozog. Nastavte si svou laťku vyššie, tak ako vám to vyhovuje.Určitá voľnosť áno, úplná nieĎalším postrehom, čo som zaznamenal, je, že naši študenti sa sťažujú na skostnatenosť a predpísanosť rozvrhov. „V Londýne si môžem zostaviť rozvrh sám, ale tu nám ho nadiktujú. Vyberám si iba predmety, ktoré ma bavia,“ ozval sa mi jeden z diskutujúcich. „Je tu veľa predmetov, ktoré v živote nikde nepoužijem,“ tvrdilo dáke chalanisko. Osobne som za určitú voľnosť, nie však za voľnosť úplnú. Môj bývalý spolužiak sa dostal na VŠE v Prahe. Jeho základnou myšlienkou bolo stať sa inžinierom ekonómie. Povedal mi: „V tomto semestri som si zapísal (okrem iného) kórejčinu, plávanie a lukostreľbu. V ďalšom by som chcel tanec a šach.“ Kórejčina mu nešla, ale skúšku z nej musel urobiť. Vtedy som si pomyslel – ako dobre, že VŠE má v programe aj celoškolsky povinné rovnako ako fakultne povinné ekonomické predmety. Keď prichádzate študovať odbor, ktorý je pre vás nový, môže sa stať, že nepostrehnete úplne, čo je pre daný odbor naozaj dôležité. Preto dobrá rada je – nemrhajte energiou a radšej sa koncentrujte na to, čo v budúcnosti použijete. Dajte si záležať, aby ste si vyberali prepojené predmety, na základe ktorých pochopíte súvislosti v danom odbore. Pochybujem, že s jedným semestrom kórejčiny urobíte dieru do sveta. Preto nepriečme sa predpísaným balíkom predmetov – častokrát sú v balíkoch, aby sme získali komplexný prehľad z danej problematiky. Nie je totiž nič hlúpejšie, ako si zapísať predmet „marketing“, ale vynechať predmety „výskum trhu“ a „návrh a štatistické spracovanie dotazníkov“. Keď sme však noví v odbore, toto sa nám môže ľahko stať. Štúdium odboru nie je zďaleka iba o obľúbených a zaujímavých predmetoch a, koniec koncov, žiadna práca nie je iba o vysnívaných a strhujúcich činnostiach. A ešte jedna zásadná vec. Niektorí sa ohradili, že na VŠ by sa malo študovať iba to, čo sa vyžaduje v praxi. Podľa mňa to nie je celkom pravda. Keď ste na VŠ, študujete v prvom rade odbor – a to celý, napríklad ekonómiu - a nie len určitý zmenšený objem informácií o tom, ako dobre a lacno nakupovať materiál do výroby. Taká VŠ by nemala zmysel, boli by ste príliš úzko zameraní. Ak chcete len malý, špecifický okruh informácií, nechoďte na VŠ – choďe rovno pracovať do cieľovej oblasti a tam sa to všetko dozviete. Cieľom vyštudovania odboru by malo byť to, aby absolvent bol dobre nasaditeľný v ktorejkoľvek časti tohto odboru – napríklad v riadení ľudských zdrojov, v dotazníkovom výskume, v účtovníctve a podobne. Ak máte pocit, že vám ešte stále chýba kontakt s praxou, vezmite veci do vlastných rúk. Vyberte sa do podnikov, vyberte sa za „zabehanými“ špecialistami, diskutujte, porovnávajte, učte sa. Urobte viac, ako od vás očakáva škola – robíte to pre seba. Nezabúdajte – ozajstnou motiváciou je vaša láska k odboru a túžba po svetlejšej budúcnosti. Keď to máte stále pred očami, žiadny nafúkaný a protivný vyučujúci vás nemôže odradiť. A žiadny lievik očakávať nebudete. Pravdou je, že nie každý potrebuje VŠ. Sú ľudia, čo si vystačia s terajšou prácou, s terajším príjmom a s terajším množstvom voľného času. Sú ľudia, čo nemajú ambiciózne plány na ovládnutie sveta a čo majú radšej svoj útulný a malý svet. Položte si otázku – Potrebujem ísť na VŠ? Nerobím to preto, lebo to chcú rodičia? Nerobím to preto, že to robí väčšina kamarátov? Pretože ísť na VŠ a študovať poctivo znamená do veľkej miery sa obetovať a trochu zmeniť životný štýl. Znamená to stať sa špecialistom. Naozaj to chcete? Potom je motivácia vo vás. VY ste motivácia.Kvalita absolventaV dnešnej dobe sa často stretávam s kritikou vysokých škôl. Na Slovensku počujem o kritike slovenských VŠ, v zahraničí čítam o kritike zahraničných VŠ. Zdá sa, že nikto nie je spokojný – sú len nespokojní a nespokojnejší. Domnievam sa, že na kvalitu absolventa – ako výsledok vzdelávania – vplývajú tri faktory: učiteľ, žiak a metóda. Pravdaže, nič nie je dokonalé. Mnohé slovenské univerzity sú podkapitalizované, chýbajú im moderné zariadenia ako projektory, odborné laboratóriá a majú nedostatočnú technologickú kapacitu – napr. málo počítačov s internetom. Počas štúdia som videl aj málo zainteresovaných učiteľov – buď odpadávali prednášky, alebo sa citovalo z knihy položenej pod katedrou, alebo dokonca vznikol pocit, že učiteľ svojmu predmetu akosi poslabšie rozumie. A aby sme nezabudli – niekedy bolo hodnotenie pri skúške subjektívne. Napriek tomu mám silné podozrenie, že hlavnú zodpovednosť za vývoj kvality budúceho absolventa nesie na pleciach samotný študent. Časom som pochopil, že sa na učiteľov príliš spoliehať nemám, pretože oni vystupujú skôr v úlohe poradcu, konzultanta, odporúčateľa a „coucha“, ale nehrajú rolu dozorcu, policajta, príkazcu či motivátora. V našom ročníku končilo okolo 200 kusov inžinierov. Mnohých poznám osobne a viem o ich vedomostnej úrovni. A viem aj to, že niektorí denní boli citeľne horší aj lepší odo mňa a, naopak, niektorí diaľkari boli diametrálne lepší ako aj horší ako ja. Pritom prístup k informáciám a učiteľom sme mali všetci rovnakí. Ako teda vznikli takéto hrozitánske rozdiely? Niekto sa snažil, a niekto nie.Prístup študentaAko len začať... Vôbec sa nečudujem, že na učiteľov sa nadáva. Robí to 95 % študentov. Pedagógovia skrátka nemajú šťastie – patria totiž k skupine neobľúbených povolaní ako zubár, daňový úradník, šéf, dopravný policajt, urológ, prokurátor, hygienik či „šoikár“. Prípady, keď sa študenti zastali svojich pedagógov pred inými študentmi by som počas mojich VŠ zlatých rokov dokázal spočítať na prstoch dvoch rúk. Nechcem teraz rozdeliť študentov na denných a diaľkových – študenti vo všeobecnosti odpisujú, keď sa dá. Iba zo 20 – 30 skalných v ročníku si vyberie tŕnistú cestu pracovitej Popolušky. A niekedy odpisujú i skalní, čo poctivo sedeli na prednáškach a učili sa v noci – jednoducho zo strachu pred „nevyhovel/a“. Hoci nechcem zachádzať do podrobností, medzi dennými a diaľkovými niekedy bývajú rozdiely, na ktoré poukazujú aj články na blogu. Tieto rozdiely mám živé v pamäti, ale to neznamená, že diaľkari sú hlúpejší. Podľa mňa majú (v slovenských podmienkach) len menej času na prípravu a možno, že v zamestnaní už pochytili čo-to zo svetáckej prefíkanosti. Denní i diaľkoví by sa dali rozdeliť do niekoľkých typov: „Génius“ je študent, s ktorým sa neradno porovnávať. Základná vec: nepotrebuje opakovať, nepotrebuje ťaháky a zväčša vyletí iba z 2-3 skúšok, ale poznám aj tých, čo nevyleteli nikdy. Všetko, aj to najťažšie učivo pochopí už na prednáške a pozornosť udržiava po celý náročný deň. Projekty má dokončené už 2 týždne pred odovzdaním, body zo zápočtoviek má skoro na úrovni maxima a skúškové obdobie mu trvá prinajhoršom 3 týždne. Často popri štúdiu pracuje a vidí, čo sa deje „vonku“. Učí sa rýchlo, ľahko, je to logik aj memorátor – všetko optimálne kombinuje. Nikdy nebudete ako on, lebo jeho silnou stránkou je to, že sa nebifľuje, ale skutočne chápe. „Snaživec“ je ten, čo chodí pravidelne na prednášky, ale nie vždy pochopí na prvýkrát. Môže potrebovať opätovné vysvetlenie, ale jeho výhodou je, že keď raz nájde súvislosti a pochopí, získa výbornú orientáciu, ktorá mu vydrží možno aj po celý život. Nerobí si ťaháky, ale musí sa intenzívnejšie učiť, jednak počas semestra, jednak cez skúškové obdobie, ktoré mu trvá 3-4, prinajhoršom 5 týždňov. Vydrží dlho do noci, projekty dokončuje deň-dva pred odovzdaním a jeho výsedky sú dobré, hoci sem-tam vyletí zo skúšky. Špeciálnou podskupinou snaživcov bývajú „stressmeni“, ktorí sa panicky boja, že vyletia, hoci sa všetko naučili a zopakovali. Zväčša si vypracujú ťaháky, ale použijú ich iba v kritickej chvíli. Hoci učivo pochopili, pre istotu sa ho ešte raz nabifľujú, aby nič nepokazili. A napokon „vtierky“ sú študenti, ktorí sa málo zjavujú na prednáškach, poznámky si ofocujú, nezaujímajú sa o študijný odbor. Pri projektoch a zadaniach sa zväčša pridávajú ku géniom alebo snaživcom, ktorí za nich zadanie vypracujú a pripíšu ich meno (za peniaze) na titulnú stranu projektu. Vtierky si celé skúškové 5-7 týždňov doslova vychutnávajú, lebo neraz musia skúšky opakovať, hoci frčia na ťahákoch a neváhajú odpisovať aj v tých najadrenalínovejších situáciách. Sú majstri odpisovania, ale učiteľ ich odhalí, keď chce. Správanie študenta sa môže počas štúdia meniť. Niekedy sa zo snaživcov stávajú géniovia a niektoré vtierky si vstupujú do svedomia a približujú sa aspoň k stressmenom. Menej obvyklý je pokles génia na nižšiu úroveň. Prístup učiteľaPo promócii neraz počujete: „Táto škola ma stála 10 rokov života.“ Veru, niekedy majú, žiaľ, pravdu. Na základe toho, čo som zažil, by som mohol povedať, že prístup učiteľov slovenských VŠ k svojim zverencom je akýsi neosobný, vlažný, čo sa týka ľudského hľadiska. Čo však majú radi, je úctivosť a úslužnosť. Vždy mi akosi chýbalo ľudské teplo, trochu pozornosti. Z hľadiska „nastavenia laťky“ sa to rôznilo. Obľuboval som učiteľov takých, čo zo svojho predmetu nerobili drámu, ale presne povedali, čo je vo veci. „Vašou alfou a omegou je Riadenie vzťahov so zákazníkmi od Storbacku a Lehtinena, takisto prednášky a cvičenia. Kto by veľmi chcel, môže prelistovať aj odporúčanú literatúru.“ Hor sa do práce. Preštudovať knihu, prejsť prednášky a cvičenia. Na skúške jasno a slnečno. Žiadne chytáky, žiadne záludnosti. Čo chceli na začiatku, to chceli aj na konci. Boli však aj takí, ktorí pripravili otázky nie len zo základnej literatúry, ale siahali aj po odporúčanej, občas nedostupnej (zahraničnej) literatúre, napriek tomu, že základná literatúra presahovala 500 strán. Vtedy sa na skúšku pripravovalo štýlom „možnože stihneme, prídeme, napíšeme a uvidíme“. Do písomiek sa dostávali informácie „spod čiary“, zo zátvoriek, zo zvláštnych internetových zdrojov, nedostupných zborníkov alebo aktuality z médií. Tu bolo naozaj ťažké obsiahnuť celý rozsah požadovaného. Potom boli ešte dve skupiny učiteľov. Tí, čo sa hrali na majstrov sveta a prezentovali sa ako najväčší odborníci na danú problematiku. Neviem prečo, ale vždy to boli predmety matematického rázu. Tu sa stávalo, že nech ste napísali čokoľvek (a možno aj správne), mohli ste dostať 0 bodov. Bola skúška, ktorú som takto robil trikrát. A môj kamarát dokonca päťkrát. Ešteže mali tú ochotu skúšať a skúšať. Poslednou skupinou, ktorú si hádam vážim najviac, boli učitelia, čo sa hlboko problematike rozumeli a, navyše, neboli ochotní zľaviť zo svojich požiadaviek. Skúšali všetko a skúšali podrobne. Navyše pre nás pripravili aj zopár semestrálnych zadaní. Niekedy šlo o predmety s obrovským rozsahom (800 strán a viac). Nejakým spôsobom vedeli, že „sa to zvládne“. A „zvládlo sa to“.A čo po vysokej?Chtiac či nechtiac, mnoho z absolventov sa domnieva, že získaním titulu ich práca na sebe skončila. Figu borovú! Drina sa práve začala, priatelia. Niektoré odbory sa menia prirýchlo a vy, ak chcete zostať špecialistami, sa musíte meniť s nimi. Učiť sa ďalej. A zrejme budete musieť dobehnúť aj to, čo ste počas VŠ odflákli, resp. čomu ste do hĺbky neporozumeli. Ak chcete rozvíjať kariéru, nebudete môcť zostať na tom istom pracovnom mieste. Ale čo je hlavné, po skončení prichádza ten čas, keď budete môcť ešte dokonalejšie spoznať prípady praxe – ako robia projekty vaši zamestnávatelia, kde robia chyby a s akým úspechom spĺňajú svoje ciele. Hoci vaše úsilie neskončilo, nezúfajte. Teraz ste špecialisti, vidíte súvislosti, ľudia si vás vďaka profesionalite začínajú vážiť a, veru, poznám už aj takých, ktorých platy na Slovensku výrazne prekročili ich očakávania.