Tu rozhovor prešiel na inú tému, ale ja som mu už ďalej nemohol venovať pozornosť. Zaujalo ma to divné: „...mám tých ľudí jednoducho rád...“ Čo pôsobí to, že niekto začne mať niekoho rád? Je to niečo náhodné, zákonité, deje sa to len v strese,... Čo je za tým? Myslím, že je to jedna vec. Nájsť si trochu času a byť spolu. Len tak si niekedy spolu urobiť hranolky a pozrieť si dobrý film. To stačí.
Preto sa tak často stretávame. Niekomu by sa každotýždňové družinovky zdali príliš časté a ešte k tomu nejaká akcia mimo, no to je už priveľa! Ale my vieme svoje.
Tak napríklad minule mala byť šarkaniáda. Lenže počasie nám nevyšlo a nepustilo nás von. Väčšina ľudí by to asi zabalila a vzdala. My sme nebalili nič, ale stretli sme sa v klubovni. Nikto neľutoval, že riskoval mokré topánky a ponožky. Keďže prišlo niekoľko ľudí, ktorí nechodia na skauting, najskôr sme sa zoznámili. A to tak, že sme všetci sedeli na stoličkách, ktoré boli všetky obsadené a jeden z nás navyše stál. Ten zahlásil nejakú vetu. Napríklad: „Nech si zmenia miesto všetci tí, ktorísi dnes ráno nevyčistili zuby!“ Tí, ktorých sa to týkalo, vstali a ich úlohou bolo sadnúť si na iné miesto. Lenže sadol si aj ten, ktorý bol navyše, a tak zostal stáť niekto iný. Tak hra pokračovala ďalej. Takto sme spoznali tých, ktorí majú práve dvoch súrodencov, ktorí si už niekedy rozbili koleno, ktorí nemajú radi zmrzlinu,...
Veselo bolo celý čas, špeciálne pri jednej hre. Každý dostal na papieri jeden slovo, ktoré mal maximálne dvomi slovami vysvetliť tak, aby ho ostatní pochopili. Čo by ste napríklad poskladali zo slov strom a sranda? Čo sme tam boli akí múdri, vysokoškoláci, vzdelaní - nikto nevedel. Iba Antikór na to prišiel: haluz.
Tak sme skončili deň, ktorý mohol byť nudný, upršaný, smutný. Mohol, ale nebol. A to len preto, že sa máme radi.
