kolobeh lenivosti

No a takto to je stále. Môžem urobiť toľko vecí v jeden deň,ale moja lenivosť má nado mnou neuveriteľnú moc, ktorá má neskutočne brzdí. Snažím sama seba nejako uchlácholiť aby mi to nebolo ľúto a tak si hovorím, že veď sa držím príslovia, čo nemusíš spraviť dnes odlož na zajtra. Ale nech sa snažim akokoľvek aj ke´d príde nový deň nič nespravím, ba som niekedy ešte lenivejšia. Normálne čím vyše dní, tým intenzívnejšia gradácia. A potom to príde, deň "zúčtovania", kedy dostanem kvapky ,respektíve zrovna v tomto prípade to bude prinajlepśom trojka z nemčiny. Keď mi profesorka dá moju písomku do rúk a ja tam uvidím tie dve bruška, zmocní sa ma pocit, nejakého splínu, že nielenže som sklamala sama seba, ale aj mojich blízkych, ktori ma niekdy preceńujú v mojich snahách a potom mi je naozaj mizerne, že je to vśetko moja vina, že som si to sama zapríčinila. Samozrejme hneď zaćnem sama seba karhať a nahovárať si ,že to už nikdy neurobím, napr, že sa už vždy naučím, alebo urobím iné veci,ale keď ten okamih príde, že to naozaj môžem zrealizovať, opäť sa vo mne ozve stará známa lenivosť a celý kolobeh začne nanovo. v tejto chvíli zase rozmýšlam, či mi tá chvíľka voľna stojí za to čo ma nakonci čaká, pocit smútku a tak,ale aj tak sa nezdvihnem a nenatiahnem ruky k učebnici z nemčiny a už mi v hlave silnie hlások, ktorý mi hovorí "Neboj, veď si to opravíš."