AKO DIVÉ HUSY
- Daj mi cigaretu.
- Ty fajčíš?
- Dnes mám narodeniny, prečo nie.
- Aha.
Pozeral do vĺn a myslel na snehové záveje. Obloha bola blízko, na dosah ruky a predsa to nebolo ono. Roztvoril dlaň a prstami chcel chytiť slnko. Hlboko potiahol hustý dym. Po dlhom čase. Vedel čo príde. Prázdne gesto sa stalo ešte viac nedosiahnuteľným, znásobovalo vnútornú rozpoltenosť. Obloha už nebola blízko, prepadal sa čoraz viac do piesku na pláži. Preč, preč... čím vyšší tep tým bol viac zmierený. (všetko najlepšie) Vzdialene k nemu doliehal hlas kamaráta. Na chvíľu zavrel oči. Telo oťaželo, rýchlo zavrhol pár vžitých výčitiek a ľahol si. Teraz môže kľudne prísť koniec sveta.
- Si v poriadku?
- Poznáš to.
Opäť zavrel oči. Bol slnkom v strede galaxie. Krútila sa mu hlava a v nej zopár ťažkých myšlienok. Ú-p-l-n-e nepodstatných. Kým sa neprečistí krv dôkladne oslavoval. Zakázané ovocie chutí najlepšie, keď po dlhom čase dostaneš naň chuť. Zostal sám. Pomaly vstal. Krok, dva, pustil sa do behu. Dobehol na koniec pláže, trhane dýchal morský vzduch. (tak to by bolo) Zas si sadol. Čo viac možno chcieť, cigareta a západ slnka. Nechcel ísť domov. Minulú noc sa zobudil na nevýrazný pohyb po chrbte. Bez rozmýšľania siahol po votrelcovi rukou a pevne stlačil. V prítmí jasne rozoznal veľkého švába. Znechutene ho hodil na zem. Aby zaspal musel si obliecť tričko. Ráno zabil ešte jedného malého. Nevedel to pochopiť, v spálni bolo čisto. Možno znamenie. Striasol sa odporom. Pocitu špiny ho nezbavila ani sprcha. To chce čas. Ako sa asi cíti znásilnená žena? Striasol sa ešte viac. Na chvíľu pocítil živočíšnu chuť zabíjať. Vrátiť všetky krivdy. V mysli sa vynoril obraz Noemovej archy. Okolo potopa a za kormidlom videl sám seba. Napnúť plachty, nikoho neberieme. Zlosť sa rýchlo vytratila a po bezmocnosti prišla ľahostajnosť. Prach si a na prach sa obrátiš. Predsa pôjde domov. Zajtra svitne nový deň, potom ďalší a ďalší. Čo najrýchlejšie zabudnúť. Zavrel oči. Byť tak teraz mladším a môcť plakať. Odhaliť všetku slabosť, neskrývať pocity. Rukou si prešiel po tvári, na vyschnutých prstoch pocítil vlhkosť. Najskôr vlhký morský vietor. Zmes myšlienok vystriedala panoráma mohutného pohoria. Tam bol slobodný. Nie! Lebo sa zblázni. Kapitána volil aj on. Aj on nesie zodpovednosť, že sa ponorka nemôže vynoriť. Najhoršie choroby sú psychické. „Čo nevidíš, to ťa nebolí“, s tým sa už nevedel stotožniť. Pokrútil hlavou a kopol do piesku, do pekla zo všetkými starosťami! Otočil sa, ale namiesto oceánu a tropickej noci stále videl sneh a hviezdy v tieni majestátneho štítu. Kam ísť? Malý rovinatý ostrov plný hluku, betónu a ešte aj cigareta. (tak vyzerá koniec?) Za rozhodnutia sa vždy platí, dôležitá je cena.
Rozhodol sa pre žalostne bielu záchodovú misu. To bude príjemnejšie. Zvuk splachovača ho vytrhol z akéhosi stavu zmierenia. Zvláštne, ten zvuk sa dennodenne opakuje a vždy je v ňom niečo nové. Ako šialená kapela oslavujúca nový hit. Nejasne si uvedomil, že kedysi by sa bol zasmial. Sadol si ku barovému pultu za domom. Hviezdy boli tak blízko a všade naokolo príšerne lákavá tmavofarebná čerň. Mal pocit, že sa rozlieva aj v jeho vnútri. Vyliata kaluž z kalamára. Podvedome pokrútil hlavou a zabil ďalšieho moskyta. K ničomu to nevedie, večer, čo večer. Mal by si ísť ľahnúť. Aj tak je neskoro.
Ležala na druhej strane postele, otočená chrbtom. Už dávno to neklapalo. Ľahol si vedľa a zavrel oči. Padal čoraz hlbšie, ale aj tak nemohol spať. Budík vedľa postele prerástol na obrovské monštrum. Žiadne nerušivé tikitak... TIK-TAK- T I K – T A K ... každý úder sa vrýval hlbšie, s väčšou razanciou a ozvenou. Iste, mohol by vybrať baterku, ale to by znamenalo len ďalšie výčitky a nie tie už nemal dosť síl. V susednej izbe niekto vstal, otvoril dvere a išiel do kuchynky. Ľadové kocky z mrazáku sa začali sypať, ne-u-ve-ri-teľ-ne nepríjemne a pomaly. Konečne, ale usilovní trpaslíci nenechali spánok spánkom. Ani jeden. Á raz-dva-tri, á raz-dva-tri... á... búšenie v hlave bolo čoraz horšie. Čo najsilnejšie zavrel viečka, nie, nebude plakať.
Ráno vstal ako prvý. Kroky ho nasmerovali do kuchynky. Mrazák... čo takto inšpirácia cudzou zlomyseľnosťou na vlastný rad? Chvíľu sa pohrával s myšlienkou, ale vopred vedel, že ju zavrhne. Už žiadne konflikty. Čo najtichšie sa najedol a vytratil sa z domu. Dnes je na rade prístav. Tropické slnko začalo prehrievať oceán. Zatiaľ bolo príjemne, po nábreží fúkal vetrík. O hodinu bude peklo. Aj tak bude musieť čakať, ale bol rád, že sa vybral skôr. Aspoň sa nepotil. S bicyklom zašiel na koniec móla, zosadol a pozoroval hru farieb. Žiadne kopčeky, údolia, len nekonečná vodná plocha. Spolu s oblakmi, ďalekou viditeľnosťou a prebúdzajúcim sa slnkom, úžasné divadlo. Oprel sa o drevený trám. Doma by to nebolo také... také... krásne, farebné. Vedel, že klame sám seba. Vymenil by tisíc farieb za pár farieb jesene v horách. Nezaváhal by. Opäť spomínal, prechádzal okolo jarabiny, dotýkal sa vyschnutej trávy, preciťoval vôňu ihličia. Upadol do tranzu. Vedľa naštartoval rybársky čln a obraz domova sa rozplynul. Musel zaspať. Chvíľu nechápavo pozeral. Za člnom sa tiahli dva prúdy. Dva prúdy a dosť. Obidva jedným smerom... preč, za slobodou.
- Mal by som záujem o prácu.
- Prosím, vyplňte žiadosť.
- Máte niečo voľné?
- Neviem, nie je tu šéf, ozveme sa.
Zase nič. Sedel pred televízorom a bilancoval. Jedenásť žiadostí, z toho jedna nádejná a zabitý celý deň. Na obrazovke sa rozkrikoval nejaký politik: „Máme právo...“. Siahol po ovládači, rozpálenú tvár vystriedal obraz nízkooktánového plameniaka v mazute. Horľavina II. triedy. Prepol pár ďalších programov a znechutene prijímač vypol. Prezliekol sa do kraťasov na plávanie a zamieril na bazén. Skočil do vody, chvíľu napodobňoval delfína a silne zabral. Záber, záber, záber, otočka. Monotónna jednotvárnosť a fyzická námaha začali pomáhať. Keď nič iné aspoň bude dobre spať. Domov prišiel neskoro v noci. Vypil najsilnejšie pivo a zo zmiešanými pocitmi si ľahol do postele. Dnes bol sám. Hlavu mu naplnili výčitky, ale pivo a únava dosiahli svoje. Do rána vyhral.
- Hej, kamarát. Vstávaj!
- Čo, čo je?
- Máš telefón, nejaká práca.
Cez žalúzie zaregistroval slnečné lúče, musel spať dlho. Neveriacky pozrel na telefón. Naozaj niekto volal.
- Áno, mám záujem.
- Dnes o jedenástej?
- Dobre, určite prídem.
Pripadal si ako vo sne. Bude mať prácu. Konečne... konečne bude môcť zabudnúť.
Tento krát mu páliace slnko nevadilo. Usilovne sa zapieral do pedálov. Naschvál išiel dlhšou cestou. Všetky negatívne myšlienky boli preč. Má prácu, teda bude mať. Práca sú peniaze a peniaze sú čas. Mal času na tri samovraždy. Teraz je všetko iné. Môže začať nanovo, zarobí prachy a pôjde domov. Ako víťaz. Iste bude to ťažké, ale zrazu sa cítil plný sily. Možno odíde ako troska... (vyrovnanosť, vyrovnanosť, VYROVNANOSŤ) Z malého letiska vedľa cesty vzlietlo lietadlo. Skúmavo ho sledoval. Posledná časť skladačky zapadla na správne miesto. Nie, tomuto už spadnúť nedovolí.
Key West, 2002
