časť prvá: Obchodný prípad
Bez zaujatia si sadám oproti objektu môjho záujmu. Mlčím, čakám, kým chlap znervóznie a podnikne prvý krok.
- Takže vy by ste chceli kupovať náš tovar?
Neodpovedám. Ešte chvíľku treba počkať, navodiť správnu atmosféru.
- Čím sa zaoberá vaša firma?
Tvárim sa, že pre mňa momentálne existuje len jediná vec, a tou je miešanie kávy, ktorú sekretárka pred chvíľou doniesla. Pozriem sa do kávy, ľahostajne prenesiem pohľad na „obchodného partnera“ a, akoby nechtiac posuniem ľavý okraj saka a poodhalím puzdro so zbraňou. Chlap oproti začína byť čoraz nervóznejší.
- Čo... čo to má znamenať?
Je najvyšší čas zaútočiť. Obeť je spracovaná, treba na ňu pritlačiť. Sebavedome, mierne namyslene sa mu pozerám priamo do očí.
- Ako sa cítiš?
Už ani jemná vôňa drahého dezodorantu, nepotláča silnejúci pach potu.
- Prečo, čo to má spoločné s naším stretnutím?
Tvárim sa, že som nepostrehol jeho pripomienku. Z mocného podnikateľa sa stáva bezvýznamný chrobáčik. Ustavične sa vrtí na stoličke, smrdí potom, pohľadom blúdi po miestnosti v snahe nájsť pomoc.
- Vieš, vždy ma zaujímajú pocity ľudí predtým, ako sa im stane niečo zlé.
Takmer ľahostajný tón reči s intonáciou na kľúčové slová okamžite zapôsobil. Chlap nabral farbu, otvoril ústa a usiloval sa čosi nesúvislo povedať. Dávam mu čas na rozmyslenie a trpezlivo čakám. Sako je opäť na svojom mieste.
- Kto... kto vás poslal?
- Myslím, že to vieš veľmi dobre. Tá pohľadávka je po splatnosti veľmi, „veľmi“ dlho.
Ozaj, v tejto práci nikdy nevykajte ľudom, keď už ide do tuhého. Treba vystupovať priamočiaro, sebavedome, správať sa trochu namyslene, i keď v rámci možností slušne.
- Ale veď my ju zaplatíme. Hneď ako prídu peniaze... Výroba nám už týždeň stojí. V najbližšom čase budeme prepúšťať. Musíte pochopiť našu situáciu.
Tvárim sa, že nechápem. Nesmiete dať protivníkovi dostatok času, aby sa spamätal. Treba vystriehnuť tú správnu príležitosť a opäť zaútočiť.
- Koľko rokov majú tvoje deti?
- Deväť a trinásť. Prečo?!
S chladnokrvným výrazom kalkulujem:
- Takže sa už vedia postarať sami o seba, však?! A čo tvoja žena?
- Ja... ja zavolám políciu...
Nakloním sa ponad stôl a schmatnem ho za golier. Tvrdo mu pozriem do očí.
- Teraz ma počúvaj - máš týždeň na úhradu. V plnej výške.
Pustím ho, narovnám si kravatu a odídem z miestnosti. Milo sa usmejem na sekretárku a tým najpríjemnejším hlasom poďakujem za nedopitú kávu.
- Dovidenia.
Už na tretí deň po tejto zdvorilostnej návšteve sa na účte klienta objaví požadovaná suma. Zasa sme o niečo bohatší, myslím si a podpisujem vysoké prémie zamestnancom firmy.
Nikdy netreba zabúdať na budúcnosť. Teraz sa nám darí, ale na staré kolená si treba dopriať oddych. Čím vyššie platy, tým vyššie dôchodky - a všetko v medziach zákona.
... pokračovanie zajtra ...
