- Uvažovala som nad vašou ponukou. Aká je presná ubytovacia kapacita?
Nemá zmysel skrývať za svojimi výmyslami. Mohli by sme sa do nich ešte viac zapliesť. Navzájom si s Mišom dáme znamenie, dodáme odvahu a ideme do toho. Mišo presunie stoličku a opticky zablokuje Máriu.
- Nie sme tu kvôli penziónom. Zaoberáme sa nesplatenými pohľadávkami. Pani Farovú určite poznáte.
- Pozrime sa, viete sa teda pretvarovať. Čo ak nepoznám?
- Už teraz máte problémy. Chcete ich mať viac?
- Čo vy o tom môžete vedieť?
Samozrejme, že niečo vieme, ale tu čosi nesedí. O aké problémy môže ísť? Ekonomické určite, ale len kvôli nim by sa tak nepodráždila. Aj ten opovržlivý tón, za tým bude podstatne viac. Hovorí sa, za všetkým hľadaj ženu. Ale tá tu už je. Možno v tom bude chlap. Počkáme, zatiaľ budeme hrať dobre informovaných ďalej.
- Všetko.
Kývnem na Miša, ten okamžite pochopí. Vytiahne obálku s nesplatenými faktúrami, začne ju prehľadávať a rekapituluje obsah.
- Zmluvy, katastrálne výpisy, osobné listy, fotky... pristane vám to.
- Tá sviňa!
Mária náhle očervenela, stratila rozvahu. Výborne Mišo, tento mesiac si favorit firmy na mimoriadne prémie. Predsa chlap, ale kto? Nejaký priateľ? Nie, v tom bude niekto, kto je zapletený v nekalých obchodoch. Teraz to nesmieme pokaziť.
- Zaujíma vás niečo podrobnejšie? – pokračuje Mišo.
- Chcem to vidieť!
- Nie, až keď zaplatíte.
- Chcete ma vydierať?!
- Prosím vás, ovládajte sa. My nenesieme vinu za vášho partnera – ľahostajne odpoviem.
Presná rana. Jej výraz tváre prezrádza, že myslí iba na jedného človeka, ktorého ani nepoznáme. Fantázia každého človeka pracuje inak. Slovo partner pre nás znamená akurát tak viaczmyselné prirovnanie. Pre Máriu je ale niečím viac. Keď sa upokojí určite príde na to, že sme nepovedali nič dôležité. Zatiaľ však jednostranne uvažuje pod vplyvom hnevu a podráždenia. Definitívne, sme vo výhode.
- Čo vám sľúbil? Dám vám viac. Tak čo?
- To sa nehovorí. A vaša ponuka, nie ďakujeme.
- Čo teda?!
- Už na začiatku sme povedali. Vyplaťte pani Farovú, to je všetko, čo chceme.
- Čo vám nasľubovala tá stará striga?
Ako rýchlo sa z nej stala nepríjemná fúria. Ako ona nám, tak aj my jej. Mišo zadržal dych, napol svaly, zaťal ruky v päsť. Perfektne zahral na smrť urazeného:
- Tá stará striga je moja teta!
- Upokoj sa, predsa neublížiš žene.
- Keď ide o rodinu, budem aj zabíjať!
- Prepáčte, tak som to nemyslela.
- Ako teda?!
- Stačilo, prosím ťa nechaj nás na chvíľu samých.
Ďalšia perfektná scénka. Naoko naštvaný Mišo urazene vstane a cestou doslova prevalcuje čašníka. Vyzerá byť poriadne nahnevaný a nebezpečný. S Mišom však neodišla len predstieraná urazenosť, ale aj dôležitá kompromitujúca obálka.
Na Máriu akoby spadol celý svet, zalomila na tvári ruky a začala plakať. Nie je to strojený plač. Telo nedokáže stále klamať, občas zradí aj toho najskúsenejšieho herca. Teraz už ľutujem, že Mišo odišiel. Ženské slzy sú veľmi silná zbraň. Sadnem si bližšie k Márii, chvíľu váham, no nakoniec ju jemne chytím okolo pliec.
- Ja som to nechcela... všetko on... on s tým začal... donútil ma... nechcela som nikomu ublížiť... naozaj nechcela.
- Neplač, všetko bude v poriadku.
Teraz je ešte príťažlivejšia. Sebavedomá a cieľavedomá žena, ktorá sa razom premení na citlivé, po podpore volajúce, dievčatko.
- Povedz mi všetko, úplne všetko. Sľubujem, že pomôžem.
Najskôr neochotne, no čoraz otvorenejšie sa rozhovorí. O minulosti, o sľubnej kariére, o mužovi, ktorý ju sprevádzal životom.
Mária spala u Petry. Na druhý deň sa posledný raz zastavila v práci, vybrala potrebnú hotovosť a dôležité doklady. Spolu s Petrou navštívili Stredisko. Odmenou za našu pomoc sa stala malá rozpadnutá chatka v chránenom území. Nebyť havarijného stavu, tak je to naozajstný skvost.
Obyčajne by sme sa už radovali, z finančnej stránky je prípad uzavretý. Máme však stále prácu. Dali sme sľub, musíme Márii pomôcť.
Osudový chlap Máriinho života má prezývku Buldog. Je naň vydaný medzinárodný zatykač, ale polícia po ňom už dlhší čas bezvýsledne pátra. Mária a teraz aj my, vieme veľmi dobre, kde máme hľadať. Musíme konať rýchlo a nezanechať stopy. Požičali sme si požičané auto a zamierili ku súkromnému kaštieliku na juhu. Mária hovorila, že Buldog je osamelý bežec. Nerád sa obklopuje ľuďmi. Má pravdu, na pozemku kaštieľa pobehujú len štyri obrovské psy. Žiadna stráž, žiadna bezpečnostná služba. Teraz už vieme prečo má prezývku Buldog. Natiahneme si kukli, dáme rukavice, nasadíme tlmiče. Už chcem vyraziť, ale Mišo ma chytá za plece.
- Tomáš, nie, že ho zabiješ.
- Skúsim.
- Stále si naštvaný?
- Som, nechcem aby sa minulosť opakovala.
- Mali by sme sa zbaviť toho nešťastného auta. Dovtedy, pokým tu bude, nebudeš mať pokoj.
- Myslím, že nie. Som rád, že zostalo aspoň niečo.
- Chápem ťa.
Slnko zapadlo, na chvíľu sme sa rozdelili. Mišo pozoruje stavbu, ja odchádzam prerušiť prívod energie. Po pár minútach svetlo nad vchodom domu nekompromisne zabliká a zhasne. Vrátim sa späť k Mišovi. Je čas konať. Vyjdeme z lesíka, prelezieme plot. Krvilačné beštie si nás okamžite všimli. Najväčšiemu je treba až dve rany. Pekný pes, pestovaný, ale už neublíži nikomu. Vbehneme pred vchodové dvere, navzájom sa kryjeme. Bezpečnostná kamera nás už určite nasnímala.
Kývnem hlavou a Mišo vyrazí dvere. Vbehnem dnu. Na privítanie hneď nasledovali výstrely. Nie, môže sa brániť zubami nechtami, my máme podstatne väčšiu motiváciu. Myslí si, že mu ide o život, no nám ide v prvom rade o spravodlivosť, svojim spôsobom aj o odplatu. Na chvíľu zavriem oči a v duchu počítam. Raz. Dva, tri. Otvorím oči, zasuniem pištoľ za pás a vykročím dopredu
Všetko klaplo. Buldog výstrelmi naznačil pozíciu, vbehol som dnu a venoval mi všetku pozornosť. Na chvíľu sa zbadal až pri dopade akéhosi predmetu. Určite chcel zareagovať, ale najskôr sa pozrel, čo to bolo. Prekvapenie od Michala. Akonáhle uprel svoj pohľad na predmet, svetelný granát explodoval. Super vec, stačí mať len známeho, ktorý sa vyzná – Michalov najstarší brat Ondrej – inštruktor výcviku jednotiek rýchleho nasadenia. Na chvíľu to tam muselo vyzerať ako na najjagavejšej módnej prehliadke, len záblesk bol jeden. Výbuch dokonale oslepí a zasiahnutému človeku sa zrak vráti až po hodnej chvíli.
Buldog tápe rukami vo vzduchu, v jednej stále drží pištoľ. Pohodlne ho obídem a vyrazím mu z ruky zbraň. Nečakane sa otočí a presne udrie. Aj tak dobre, teraz mám aspoň dôvod udrieť ja. Podstatne tvrdšie a nie raz. Chlap je na zemi a inštinktívne si chráni hlavu. Skloním sa a prisadnem ho. Rýchlo mu vyhrniem znehybnené zápästie a vpichnem pripravenú injekciu s uspávacím prostriedkom. Buldog sa ešte dvakrát vypne, kým zostane pokojne ležať.
Počas našej bojovej vložky sa Mišo venoval intenzívnej prehliadke domu. Na zadnom sedadle vidieť, že našiel, čo hľadal. Je pekné mať v dome nainštalované kamery, ale tie sú aj tak nanič, keď chýbajú záznamy. Buldoga sme naložili do kufra. Mĺkvo ukrajujeme z dlhej nočnej cesty.
Po šiestich hodinách a dvoch hraniciach zastavujeme v malom mestečku. Mišo tu kedysi chodil ako malý chlapec, keď prázdninoval u tety. Hrávali sa v starej opustenej továrni a vraj lepšieho miesta na skrývačku niet. Buldogovi vpichnem ešte jednu poistnú dávku uspávacieho prostriedku, zviažeme ho, prelepíme mu ústa a spustíme do štyri metre hlbokej jamy.
Na ceste späť urobíme veľkú zachádzku a vraciame sa späť cez iný hraničný prechod. V hlave mám smútok, ale aj výčitky.
- Prepáč, že som ťa do toho zatiahol. Musel som to urobiť – s výčitkami pozerám na Miša.
- Viem, ale raz nám táto hra na spravodlivosť nemusí výjsť.
- Aj tak, ďakujem, že si do toho šiel spolu so mnou.
- Sme predsa parťáci.
Naspäť na Slovensku opäť vymieňame autá. Ešte malý výlet. Príjemné prostredie, ohníček, pikniková idylka. Len čierny dym z ohňa nepripomína vôňu horúcej živice. V jeho hustých záhyboch pomaly miznú rukavice a záznamy bezpečnostných kamier z Buldogovho sídla. Tento obchod sme skončili.
Po dvoch týždňoch od návštevy západných susedov prišiel čas na rozlúčku. Buldoga našli a zatkli v krajine, ktorá má podstatne rýchlejšiu exekutívu. Spolu s ním objavili aj ďalšie dôkazy - malá pomsta Márie. Mária vypovedala a dostala sa do programu chránených svedkov.
- Teraz už viem, že všetko to bola len hra. Aj tak vám ďakujem. Môžem začať žiť odznova, lepšie. Ďakujem.
Jej pohľad prezrádzal, že to myslí úprimne. Na rozlúčku zostal len letmý bozk. Možno sa raz opäť stretneme...
Myseľ mi opäť zaplavili spomienky na bývalú spolužiačku, ktorá nám prenajala a neskôr predala audinu. Ona to nedokázala. Jej exmanžela pustili z basy a všetko sa začalo na novo. Drahé večierky, alkohol, rýchle autá a ešte rýchlejšia cesta úpadku. Na konci pár titulkov v novinách a bolestné večerné správy. Záber kamery na rozstrieľaný vrak a bilancia mŕtvych. Zomreli obe, mama aj dcérka. Dieťa, ktoré si to vôbec nezaslúžilo.
Vydarený otec, ktorý šoféroval v inom aute, unikol iba dočasne. Po pár týždňoch navždy nenávratne zmizol.
... pokračovanie v pondelok ...
