- Prosím.
- Lesnová, firma Boras, dobrý deň.
- Dobrý deň, čo dobrého pre nás máte? – milo sa spýtam.
- Neviem či dobré, ale chce s vami hovoriť pán šéf.
- A ja som si už myslel, že voláte len tak, pre moje pekné oči...
- Nenamýšľate si trochu?
- Nie. Môžem si začať?
- To určite! Takých ako vy tu behá habadej.
- To áno, ale teraz voláte iba mne. Ozaj, ešte sme si nepotykali?
- Ale áno, už dvakrát, len „vy“ stále hráte túto komédiu.
- Dobre, tak kedy sa stretneme? Dnes večer som voľný. Čo vy na to?
- Myslím, že ste na zlej adrese. Momentík, prepojím vás...
- Čau, Tomáš.
- Čau, ako sa darí?
- Mne osobne dobre, ale mohol by si prestať dávať mojej sekretárke sprosté návrhy.
- Aj tak vždy odmietne.
- Možno iba nevieš, ako na to.
- Možno, ale povedz, čo ťa trápi.
- Investujeme, staviame novú prevádzku a to niečo stojí. - Budem hádať, banka vám nechce poskytnúť výhodný investičný úver, pokým nebudete mať nevysporiadané dlhodobé pohľadávky. - Presne tak.
- O koho ide?
- Práve v tom je problém. Ikos a suma je tiež podobná. - Už zase? Tam na nás nemajú pekné spomienky.
- O tom ja nič neviem. O tri týždne chcem začať s výstavbou, t.j. mať schválený úver.
- Ako mi dnes už jedna osoba naznačila, nie som neodolateľný. V Ikose nás poznajú.
- Verím, že to nejako zvládnete. Aké máš podmienky?
- Dvadsať percent z celkovej sumy a pozveš nás na pivo.
- Dvadsať je veľa, desať a zaplatím dve kolá.
- To je už lepšie, takže dve kolá a šestnásť percent.
- Dobre, ale požičiaš mi na víkend chatu.
- Akú? – čudujem sa.
- Tú pod horami.
- Odkiaľ o nej vieš?
- Každý máme vlastné zdroje.
- Mal by si pracovať pre nás, pošli prosím ťa ku nám niekoho s dokladmi.
- Dohodnutí, s tebou bola vždy radosť obchodovať. Tak na pive, maj sa.
S niektorými ľuďmi je naozaj potešenie robiť obchody. S úsmevom na tvári sa navzájom predbiehame v ústupkoch a po chvíli prijmeme obojstranne vyhovujúcu dohodu. Bodaj by to tak bolo so všetkými, či už v detskej škôlke alebo v parlamente.
Na malej firemnej porade užšieho vedenia, Petri, Miša a mňa, sme sa zhodli, že do Ikosu len tak vtrhnúť nemôžeme. Vedia, že nezaplatili a vedia, že nás môžu čakať. Bývalý riaditeľ dokonca musel pod tlakom okolností a Mišových ťažkých rúk na pleciach, rezignovať na svoju funkciu. Nový riaditeľ však očividne pokračuje v jeho metódach. Teraz predsa všetko funguje na splátky, netreba sa ponáhľať. Okrem toho je tu rodina, milenka, nový dom, dve autá, čistokrvný nemecký ovčiak a veľmi nezdravá ekonomická politika Ikosu. Musíme vymyslieť niečo neočakávané.
Ako obyčajne na vymýšľanie nápadov a neočakávaných riešení má monopol Petra. Ani tentoraz nenechala otriasť svojím postavením.
- Keď nemôže Alah k hore, pôjde hora k Alahovi. Teraz len tak ľahko nezískame informácie a ani dnu nás nepustia. Nemôžeme sa priblížiť k firme, takže musíme firmu priblížiť k nám.
- Zaujímavý pohľad, aké je pokračovanie?
- Jednoduché, niekoho im tam nastrčíme. Možno nového zamestnanca alebo niekoho podobného.
Mišo doteraz zahĺbený vo svojich nepodarených myšlienkach sa rýchlo upriamil na Petru. Krásne, ako sa vieme dopĺňať:
- Zamestnanca, nie, to je veľa papierovania. Urobíme to jednoduchšie. Praktikant. Na stredných školách sú akurát maturity. Tretiaci majú prax. Minulý týždeň sa tu boli dva študenti pýtať.
- Môj malý bratranec je tretiak a tuším aj čosi spomínal o praxi – opäť zareagovala Petra.
- No vidíš, riešenie sa vždy nájde.
- Má to háčik. Nie je odtiaľto.
- O to lepšie. Háčik je len v tom, kde bude bývať.
Petrin malý bratranec mal v skutočnosti skoro dva metre, ale podľa Petry to jednoducho neznamená, že nie je malý. Ubytovanie sme vyriešili pri Mišovej tete. Dokonca bola rada, že má návštevu a nemusí variť len pre seba.
„Malý“ Jožko chodil pekne na prax. Usilovne si všetko zapisoval a pripravoval si okrem správy z praxe pre školu, aj správu pre nás. Po týždni praxe musíme uznať, že pozorovací talent majú s Petrou určite v rodine. Jožko vykonal svoju prácu a my sme získali cenné poznatky. V podniku vládne obmedzenosť a namyslenosť, ale ako sa hovorí na každého raz príde. Je smutné, keď firma, ktorá sa snaží preberať pokrokové formy riadenia, vôbec nedbá na podnikovú kultúru a celkovú atmosféru. Jednoznačne vidieť, že sa im to ešte nevypomstilo.
- Ako to urobíme? Máme informácie, ale ako sa dostaneme ku peniazom? – nahlas rozmýšľa Michal.
- Spomeň si, čo vieme od môjho malého bratranca. Ekonomický úsek je úplne podriadený papalášom a sú nespokojní. Ja by som hľadala riešenie tam.
- Jasné, potrebujem niekoho, kto má na starosti úhrady.
Podľa Jožkovej správy úhrady robia traja ľudia. Päťdesiattri ročný skúsený ekonóm so slušným platom aj keď nie celkom primeraným jeho skúsenostiam, pán Ondrej. Ďalej tridsaťtri ročná rozvedená mamička pani Janka, s nie moc vysokým platom, ale s veľkým slovom u riaditeľa. Darmo, peniaze nie sú všetko. Alebo áno? A do tretice slečna Marcela. Mladá dvadsaťtri ročná absolventka VŠ, ktorej sa podarilo zamestnať hneď po ukončení štúdia, ale podľa Jožka spokojná nie je.
- Čo poviete na Ondreja, zaslúžil by si niečo lepšie – začne Michal.
- Máš pravdu, ale nemôžeme si dovoliť omyl. Ak aj nie je spokojný, pracuje tam dvadsať rokov – snažím sa objektívne posúdiť naše možnosti.
- No, a?
- Za tie roky musí poznať každé slabé alebo silné miesto firmy. Nebude závislý len od výplaty.
- Zaujímavá hypotéza.
- Fajn, prejdem teda do teoretickej roviny. Má päťdesiattri rokov, pozná firmu. Neverím tomu, že by sa pár rokov pred dôchodkom rozhodol riskovať a začať úplne od začiatku. Bol vychovaný v starom režime. Možno by sme ho aj presvedčili, ale mohol by si to v poslednom okamihu rozmyslieť.
- Tak potom Janka. Aspoň sa vie obliekať a šaty robia človeka – pokračuje Petra.
- Tak to mi teda musíš povedať, na čo sa dnes robíš ty?
- Michal, mi tu preberáme vážnu vec, prestaň ma chytať za slovíčka. Mám ti vysvetliť, čo je to vkus?
- Radšej nie, nechcem aby si vo svojom veku prišla o ilúzie.
- To som si mohla myslieť – chlapi. Vy zostanete vždy iba odvrávajúcimi deťmi. Vôbec nechápete, čo je to racionálne správanie ženy.
- Myslíš vypočítavosť?
- To sa dalo čakať, vždy musíte mať posledné slovo. Čudujem sa, že sme s vaším prístupom ešte neskrachovali. Janka má dve deti a ako pekne vyzerajúca mamička chce aj im dať to najlepšie. Ak by sme jej ponúkli niečo lepšie, tak racionálne správanie ju to určite prinúti prijať.
- Čo jej vzťah zo šéfom?
- To je tiež racionálne správanie. Keď bude mať niečo lepšie, tak si na to, čo bolo medzi nimi ani nespomenie.
- Budeš mať pravdu, niečo podobné som zažil aj ja. Oslovíme teda Janku. Čo povieš Tomáš? - rozmýšľa Mišo.
- Asi vás oboch schladím. Žijeme v 21. storočí a rozhodovanie sa nezakladá len na intuícii. Presne ako hovoríte, buďme racionálni. Janka má dve deti. Jedno má sedem rokov, začalo chodiť do školy a druhé má tri. Petruška, úprimne mi povedz, čo by si robila na jej mieste?
- Asi čakala.
- My čas nemáme – pripomeniem.
- Zostáva teda Marcela. Mladá, študovaná, býva u rodičov a vraj sa pred nedávnom rozišla s priateľom. Nemá záväzky.
- Ale má. Rodičov. Každý rodič sa snaží, aj keď si to neuvedomuje, pripútať deti k sebe. Nechce ich stratiť.
- Na výber máme len tých troch.
- Počkaj, na druhej strane, deti chcú začať svoj samostatný život. Vedeli čo im v detstve vadilo a nechcú, aby to trpeli aj ich deti. Preto je prirodzené, že utekajú preč. O to viac, keď si ich chcú rodičia pripútať – rozvíjam analýzu.
- Pekne rozprávaš, Marcela zariadi úhradu, dajú jej výpoveď a my sa zahráme na personálnu agentúru. To sa mi páči – stručne náš plán zhrnie Mišo.
V rámci prirodzenej migrácie pracovných síl jednu silu presunieme z horšieho miesta na lepšie. Bol by hriech nevyužiť takúto príležitosť.
... pokračovanie zajtra ...
