- Lesnová, Boras, prosím.
- Dobrý deň, slečna Jarmila, poprosil by som si šéfa.
- Momentálne tu nie je, môžem niečo odkázať alebo predsa len voláte kvôli mne?
- Trochu aj kvôli vám. Máte krásny a optimistický hlas, škoda, že ho nemôžem počúvať častejšie.
- Ďakujem. Myslím, že teraz si zaslúžite, aby som vás prepojila.
- Ďakujem aj ja, dovidenia a krásny deň... čau Stano.
- Čau, niečo nové?
- Hej, vraj je u vás volné miesto na ekonomike.
- Prosím?
- V Ikose nás požiadali, či by sme nevedeli nájsť prácu jednej mladej slečne. Chce ísť preč, ale potrebuje mať istotu. Musela by sa sťahovať.
- No dobre a čo s tým mám ja?
- Spoločné peniaze a chladené pivo.
- Rozumiem.
- Faxnem ti životopis a doklady. Skús sa na ne pozrieť. Dnes je utorok. Zajtra by si mi mohol poslať zmluvu a v piatok večer si pôjdeme posedieť.
- Ako to chcete urobiť?
- Firemné tajomstvo, ale za pár percent navyše by som ti mohol predsa len niečo povedať.
- Vlastne ani nie som zvedavý. Tak v piatok večer.
- Dohodnutí.
Marcela síce nemá prax, ale jej vzdelanie výborne zapadá do organizačnej štruktúry Borasu. Ešte síce o tom nevie, ale mala by nám byť vďačná za takúto príležitosť.
Zmluvu a dodatok o platobných podmienkach doniesol kuriér ešte v ten istý deň. Bohužiaľ nemôžeme ísť priamo do Ikosu oznámiť Marcele, aký je jej ďalší kariérny postup. Musíme sa stretnúť na neutrálnej pôde, ktorá však bude pôsobiť dostatočne dôveryhodne. Najlepšie jej bude zavolať a nechať na ňu, aby vybrala miesto stretnutia.
- Michal, mohol by si jej zavolať – poprosím Michala.
- Prečo ja?
- Lebo, ja s ňou pôjdem na schôdzku.
- To jej preto nemôžeš zavolať?
- Môžem, ale nechcem, aby osoba, ktorá s ňou bude volať a osoba, ktorá s ňou pôjde na schôdzku, bola tá istá.
- Tak to mi musíš vysvetliť.
- Keď niekoho počuješ alebo vidíš, hoci aj krátko vždy si urobíš o ňom nejakú mienku. Nechcem riskovať, že bude od prvej chvíle negatívne naladená – vysvetľujem.
- Čo tým chceš povedať?
- Len toľko, zavoláš, dohodnete si schôdzku a na tú prídem ja. Ohromí ju vystupovanie a aj to, že za firmou, ktorú budeš reprezentovať stojí viac ľudí. V neposlednom rade nebude mať príležitosť klásť zvedavé otázky. Predsa len, iný človek. Pri novom stretnutí si chce každý aspoň na chvíľu udržať odstup. To bude aj jej prípad, ja viem presne, čo chcem. Využijeme moment prekvapenia a jej nepripravenosť. Už chápeš?
- Hej, ale má to slabinu. Vži sa do jej kože. Väčšinou si ženy nedajú schôdzku len tak s neznámymi mužmi. Asi by nepomohol ani môj presviedčací talent.
- Takže zavolá Petra. Petraááá...
Zo susednej miestnosti sa ozvalo zašomranie, spustenie nôh zo stola na zem a lenivé kroky.
- No čo, moje?
- Po prvé, nie som tvoje. Po druhé, čo robíš? Ak si chceš vykladať nohy na stôl tak to rob doma.
- Nebuzeruj, čítala som si časopis.
- Tu sa pracuje, nečíta tlač. A po tretie, zavolaj Marcele a dohodni schôdzku. Tak aby to bolo dôveryhodné.
- To má byť aké?
- Niečo si vymysli na spôsob personálnej agentúry.
Pohodlne sa s Mišom usadíme do sedačky, pozeráme na Petru. Sem tam klepnem prstami po operadle. Petra sa hrá s mobilom a usilovne rozmýšľa. Chvíľu pozerá na lístok, kde je Marceline číslo a s úsmevom ho vytočí.
- Nadácia pre podporu podnikania, dobrý deň.
- Slečna Marcela Krajná?
- Mám pre vás ponuku. Zaoberáme sa sprostredkovaním práce a dosadzovaním vhodných zamestnancov. Jedna firma hľadá vhodného pracovníka na manažérsku pozíciu a vy ste nás zaujali.
- So školou, na ktorej ste študovali, máme uzavretú dohodu, tam vás odporučili. Máte veľmi dobré posudky.
- Nie, kedykoľvek môžete odmietnuť. Všetko je absolútne diskrétne a nezáväzné.
- Postúpili ste do užšieho výberu, ale potrebovali by sme vyplniť ešte zopár dotazníkov.
- To je úplne na vás. Vy si vyberáte miesto a čas. No ak by to bolo možné, najlepšie ešte tento týždeň. Kľudne aj dnes po robote.
- Áno môže byť. Teda o piatej, kaviareň Clasic na námestí.
- Nebojte sa, stačí, keď tam budete. Prinajhoršom si zavoláme.
- Ďakujem a dovidenia.
- Čo je na tom také ťažké? – Petra položí telefón a spýtavo na nás pozerá.
- Nič, ale skús ešte chvíľu rozprávať takým milým a priateľským hlasom ako s Marcelou.
- Ha, to vieš. Vy pre mňa nemáte milé slovo a nakoniec to mám byť ja, kto vám vyjde v ústrety. To teda nie.
- Aspoň skús – milo popýtam.
- Ani nápad. Kvôli vám som teraz zabudla kde som skončila v čítaní.
- Prepáč.
- Dobre, prepáčim, ale požičiam si na dnes večer audinu.
- Už zase? Kúp si konečne vlastné auto.
- Čo zase, neodvrávaj, buďte radi, že ma tu máte. Potrebujem niečo reprezentatívne. Dlhuješ mi to.
- Petruška, pre teba všetko.
Petra si s víťazoslávnym úsmevom zoberie podávané kľúčiky a odíde späť, do vedľajšej miestnosti, dočítať časopis. Možno by som jej mal povedať, že s poslednými dvoma litrami benzínu dôjde akurát tak na pumpu, teda ak pôjde späť do mesta. Ale to si určite všimne...
Marcela vošla do kaviarne desať minút pred piatou. Asi bude zvedavá. Sedíme s Mišom v jeho oktávii a pozorujeme. Dievča sa celkom pekne oblieklo, možno ešte lepšie, ako na prvý pohovor. Ručička na hodinách sa pomaly blíži ku piatej hodine. Ešte jeden pohľad do spätného zrkadielka a ide sa. Nebude tam predsa tak pekne oblečená sedieť sama. Otvorím dvere a zamierim presne k jej stolu. Na tvári je prebehol záblesk prekvapenia, ale rýchle zmizol.
- Slečna Marcela? Dobrý deň.
- Vy ste z nadácie?
- Nie tak celkom. Prepáčte, že sa nepredstavím, zatiaľ sa nepoznáme, ale ak vás naša ponuka nezaujme, bude to tak lepšie.
- Vaša kolegyňa, ak správne predpokladám, hovorila niečo o zaujímavej práci.
- Preto som tu. Pozrite si túto zmluvu. V prílohe sú aj platobné podmienky a dovolili sme si pre vás informatívne zistiť aj možnosti ubytovania. Firmu Cerev určite poznáte, aj to, že sídlo má v susednom meste. Zmluva je už podpísaná riaditeľom, chýba len váš podpis. Mimochodom, máte už objednané?
Marcela sa zahĺbi do študovania papierov a ja objednám nápoje. Nepatrná mimika, držanie tela a posuny prstov jasne naznačujú, že Marcelu ponuka zaujala. Jemné pousmiatie, pohyb kútikov úst a rozšírené zreničky dávajú zreteľne najavo, že sme na dobrej adrese.
- Vyzerá to veľmi zaujímavo. Ale čo moja práca v Ikose?
- Nič nie zadarmo – slušne odpoviem.
- Takže predsa nejaký háčik.
- Ako sa to vezme. V Ikose máte prístup k firemným účtom a viete, ako realizovať platby. Zmluva, o ktorú máte záujem je z firmy Cerev, dcérskej spoločnosti firmy Boras. Voči Borasu má Ikos pomerne veľký záväzok. Vieme, že Ikos na účte peniaze má, stačí len zaplatiť.
Nastala chvíľa ticha. Na tvári sa jej objaví výraz znechutenia, ale aj akási potláčaný úsmev.
- Nezdá sa vám to ako riadne svinstvo? Ešte stále mám svedomie.
- Z môjho pohľadu to svinstvo nie je. Robím si len svoju prácu. Ikos peniaze má, ale nemá ochotu platiť. Viem, že môžete mať lepšiu robotu. Nik vás nemôže brať na zodpovednosť za dodržiavanie obchodnej morálky. Budete mať čisté svedomie. Navyše vám ponúkame dobré miesto v perspektívnej firme s možnosťou ďalšieho rastu. Plus jednorázový príspevok na bývanie, tak ako je to napísané v zmluve. Čo vy na to?
- Musím porozmýšľať.
A je zle. Ak teraz niečo neurobím, tak je to celé v háji. Nesmie rozmýšľať. Mladí ľudia sú dosť naivní a často majú pomýlené hodnoty. Nesprávajú sa racionálne, zato vedia konať veľmi rýchlo. Aj nám vo VNPéčke dosť dlho trvalo, kým sme sa naučili byť nekompromisní. Našťastie s niečím podobným sme rátali. Naznačím, že sa chystám na odchod.
- Zabudnite, nikdy sme sa nevideli.
- O čo vám ide. Najskôr ponúknete a ...
- Táto vec neznesie odklad. Môžete hneď zavolať do Borasu a popýtať sa na všetky podrobnosti. Čakajú na váš telefonát.
- Dobre, ale pochopte, že potrebujem čas na rozmyslenie. Je to veľká zmena.
- V poriadku, tu je moje číslo na mobil. Moja ponuka bude platiť ešte tridsať minút. Zajtra sa môžeme opäť stretnúť, poviem vám ako sme vás našli, kto sme a ako pracujeme, teda ak budete chcieť. Dovidenia.
Ukončím rozhovor, ale príjemným a hlavne úprimným tónom, tak ako celým vystupovaním. Oblečiem si sako a odídem z kaviarne.
Zhlboka sa nadýchnem, cestou k autu vychutnávam príjemnú atmosféru starého mestského korza. Nasadnem, s Mišom začneme rozprávať o víkende a pomaličky prechádzame mestom. Nenútený rozhovor a prúd myšlienok, náhle preruší zvonenie telefónu.
... pokračovanie zajtra ... (SLUŽOBNÁ CESTA:
Mišovi ukradli auto, s Petrou neveriacky pozrieme na parkovisko a naozaj. Žiadne auto tam nie je. To nevyzerá dobre. Na obed máme rezervovaný stôl v reštaurácii a neskôr dôležité stretnutie v hlavnom meste. Audina je na pár dní v servise. Petra si svoje vysnívané autíčko ešte nekúpila – vraj nemajú jej obľúbenú farbu. Taxíky sú drahé, najbližšia požičovňa áut je vzdialená tak, že sa neoplatí hovoriť o najbližšej. Nové auto sme zatiaľ neplánovali kúpiť, aj tak, transakcie na účte v hodnote nad milión treba ohlásiť tri dni dopredu. No, ale aspoň Mišovi auto neukradli neskôr, napr. na obed. To by už bol vážny problém.)
