- Doriti, šľak aby to trafil!
Deň iba začal a Mišo je už nahnevaný. Takto do práce chodiť nezvykne. Ani stopa po tradičnom veľkoplošnom rannom úsmeve.
- Čo je, niečo sa stalo?
- Takto začínaš nový pracovný deň? – pridá sa Petra.
- Len si uťahujte, hneď vás to prejde. Som i-mo-bil-ný.
- Čože si? Na vozíčku?
- Zle si spal?
- Ha, ha, ukradli mi auto.
S Petrou neveriacky pozrieme na parkovisko a naozaj. Žiadne auto tam nie je. To nevyzerá dobre. Na obed máme rezervovaný stôl v reštaurácii a neskôr dôležité stretnutie v hlavnom meste. Audina je na pár dní v servise. Petra si svoje vysnívané autíčko ešte nekúpila – vraj nemajú jej obľúbenú farbu. Taxíky sú drahé, najbližšia požičovňa áut je vzdialená tak, že sa neoplatí hovoriť o najbližšej. Nové auto sme zatiaľ neplánovali kúpiť, aj tak, transakcie na účte v hodnote nad milión treba ohlásiť tri dni dopredu. No, ale aspoň Mišovi auto neukradli neskôr, napr. na obed. To by už bol vážny problém.
- Ako si prišiel? Taxíkom? – vyzvedám.
- Nie, na bicykli.
- Ty športuješ? Vraj pár ranný kilometrov je super vec.
- Vy ste to asi stále nepochopili! Práve sme prišli o nový kšeft.
- Počkaj, póčkaj, kvôli jednému autu sa svet nezrúti.
- Ako chceš cestovať? Stopom? Alebo ukradneme auto aj my?
Niečo na tom bude. Skoro sme odpísaní. Človek by nepovedal, ako dokáže byť závislý na služobnom aute. Strašne návyková vec. U Miša už badať aj prvé abstinenčné príznaky. Musím ho trocha upokojiť.
- Nič kradnúť nebudeme a ten tvoj vrak získame späť. Buď si istý.
- Kedy? Už teraz môže byť za hranicami. A nie je to žiaden vrak. Do vybavenia som investoval skoro raz toľko, ako stálo. Nebol to najlacnejší model.
- Dobre, ale lamentovanie nám nepomôže. Niečo vymyslíme.
- Ako dokážeš byť taký pokojný?
- Pozri sa, teraz musíme na schôdzku, ak nie autom tak inak. Potom večer, alebo na druhý deň sa popozeráme po tej krádeži.
- To už bude asi neskoro.
- Vie o tom polícia?
- Samozrejme, čo si myslíš, že som malé decko, ktoré si rozbilo koleno a bojí sa ho ukázať mamičke?
- Tým lepšie, neverím, že teraz, keď je auto oficiálne ukradnuté, niekto bude riskovať a rozvážať sa na ňom. Môžeme spokojne vyraziť.
- Ako?! – bezradne sa opýta Mišo
- Ak sa budeš ďalej tváriť ako klient nebankovej spoločnosti tak nijako. Zavolala som na informácie. Diaľkové autobusy teraz nejdú, ale o štyridsať minút nám ide vlak. To by sme mali stihnúť – zapojí sa Petra.
- Čo obed a čo ak nedostaneme lístky? Celé to je akési nahovno. Najskôr auto a teraz ešte aj cesta vlakom. Spomenieš si vôbec, kedy si posledne cestovala vlakom?
- Nebolo to tak dávno. Tuším, že vtedy sa Tomášovi začalo kaziť auto.
- Hej, alebo došiel benzín a niekto veľmi šikovný si pomohol neidentifikovateľným mixom do kosačky od dobrého suseda.
- Však sám si povedal, že treba inovovať a skúšať nové veci...
- To som možno povedal, ale určite som tým nemyslel zadretie motora.
- Ale chvíľu to šlo.
- Radšej poďme a prosím nevracaj sa k tejto téme.
- A čo obed?
- Zabudni, na stanici si môžeme kúpiť hot-dog.
Rýchlym krokom na poslednú chvíľu stíhame autobus MHD. Zvláštny pocit, po tak dlhom čase. Sedíme na pretlačených sedadlách, v atmosfére letargie a nervozity. Autobus pokračuje na vychýrenú mestskú nemocnicu. Na stanicu prichádzame pár minút pred odchodom vlaku. Samozrejme nielenže nie sú miestenky, ale mešká aj vlak. Trate sa renovujú systematicky, postupne a hlavne pomaly. Milý hlas sprievodkyne ohlasuje päťtnásť minútové meškanie s úplnou samozrejmosťou. Aspoň stíhame rýchle občerstvenie.
So škripotom bŕzd dosprejované monštrum konečne dorazí do stanice. Úplne aerodynamický tvar plne spĺňa štandardy znižovania odporu vzduchu. Uznanlivo kývame hlavami. Týmto pocestujeme. Vlak vraj miestami ide aj stodvadsať. Ešte posledný pohľad na exteriér tejto skoro modernej technickej dokonalosti a môžeme nastupovať. Cez okná je vidieť zmes hláv a batožín. Dúfame, že ide len o atrapy. Vlak nie je úplne natrepaný, ale nemôžeme nájsť kupé, kde sú voľné tri miesta.
- Čo teraz urobíme? Nechcem mať kŕčové žily – Petra sa snaží zistiť, čo ďalej.
- Poďme do reštauračného, hádam bude niečo voľné.
Predierať sa úzkou uličkou nie je príjemné, ale nie sme padavky. Musíme niečo vydržať. Našťastie jeden stôl je voľný.
Vlak rytmicky ukrajuje z cesty, pozerám sa do okna, hm, akoby som sa pozeral do vlastnej minulosti.
- Keď sme boli malí, tak sme obyčajne cestovávali v prvej triede – opatrne začnem.
- Ja som si myslela, že si z chudobnej rodiny.
- Som, ale vždy sme sedeli v prvej triede. Dovtedy kým nás sprievodca nevyhodil a to nejakú chvíľku trvalo.
- Prosím ťa, povedz mi, prečo si vôbec začal pracovať ako ekonóm? Už si dávno mohol byť bohatý.
- Prečo hovoríš len o mne. To isté sa týka aj Miša, aj teba. Máme dosť vynaliezavosti a aj drzosti.
- Tak nám to vysvetli. Rada sa niečo nové dozviem.
- Dobre, teda... myslím, že to bol nedostatok odhodlania a pohodlnosť. Zlyhali sme pri vlastnej sebarealizácii. Osamostatnili sme sa, žili sme vlastný, pohodový život. V našom okolí nebol nik, kto by nám otvoril oči a dodal potrebné povzbudenie. Potom po čase, už rozmýšľaš inak. Našťastie sme sa stretli a navzájom sa ovplyvnili. Spoločne sme posunuli naše hranice a teraz robíme, čo robíme. Práve sme tu. Myslím, že zmyslom života nie je len tak ho prežiť. Treba využiť všetky danosti, ktoré máme, vybrať si to najlepšie a zvyšok jednoducho pustiť z hlavy. Nebáť sa neúspechu. Neuspieť nie je hanba, hanba je vzdať sa. Ale nie každému sa podarí nájsť tú správnu cestu.
- Radosť ťa počúvať. Prečo si nepokračoval na univerzite? Vedela by som si ťa tam predstaviť.
- Ako som už povedal – pohodlnosť. Dobré miesto, vážna známosť. Nepripustil som si, že niečo chýba.
- Čo bolo potom?
- Spoločný život nám nevyšiel, miesto zostalo, zapadol som do stereotypu.
- Prečo ste sa rozišli?
- Si nejaká zvedavá...
- Som, už by si mal vedieť, že ženy zvyknú.
- Neklaplo nám to, chcel som deti, ale priateľka čakala na závratnú kariéru a začali sme sa hádať. Zrušili sme zasnúbenie a šli každý vlastnou cestou.
- Smutné.
- Neľutujem, nebol by som tu. Ale Petruška, povedz nám niečo o sebe aj ty.
- Za siedmymi potokmi a smutnou vŕbou...
- Myslím to vážne.
- Neprerušuj ma, tak ešte raz: za siedmymi potokmi a smutnou vŕbou bola raz jedna malá pekná chalúpka. Boli sme štyria súrodenci. Traja odišli do sveta a zostala som len ja - najmladšia. Rodičia bolí starší. Otec zomrel, keď som mala šestnásť a pred troma rokmi zomrela aj mama. Zostal mi celý dom. Po strednej som nastúpila do práce na Exekútorskom úrade. Vlastne pokým sme nezaložili VNPéčku nepoznala som nič iné. Rodičia boli jednoduchí ľudia a neustále nám vštepovali, aby sme boli slušní a dobrí ľudia. Mala som ich rada, hlavne mamu. Verila som jej a ako dobre vychovaná dcéra aj počúvala. Neverila som, že môžem v živote dosiahnuť aj niečo viac. Vždy som závidela najstaršiemu bratovi. Odišiel za oceán, oženil sa a túla sa po svete. Ani ma nenapadlo, že taká istá môžem byť aj ja. Nestačí len snívať, v každom z nás je sila, ktorá nám pomôže zrealizovať aj ten najbláznivejší nápad.
- Hovoríte ako žiarivé príklady pozitívneho myslenia. Nechcete napísať knihu? – povznesene nadhodí Mišo.
- Nezahováraj, si na rade.
- Však ma poznáte, čo chcete ešte vedieť?
- Ak si nepočúval, tak niečo o tebe, čo nepoznáme.
- Nešlo by to bez tej irónie?
- Ale šlo. Nech sa páči, máš slovo.
- Ehm... hm... no čo s vami. Rodičia boli a sú dobre zazobaní. Mali sme všetko a práve v tom bol problém. Nevážili sme si prácu. Neskôr ma rodičia odmietli financovať. Veľa som utrácal a nemôžem povedať, že na dobré veci. Však ako vieš, aj školu som skončil len tak-tak. Donútili ma pracovať. Niečo som sa naučil, ale nemal som k robote žiaden vzťah. Nič ma nebavilo. S najstarším bratom sme skúšali spoločné kšefty, ale potom ako odišiel na vojenčinu sa mi samému veľmi nedarilo...
Ani sme si neuvedomili ako rýchlo prešiel čas. Vlak na naše počudovanie dobehol meškanie a prišli sme do hlavného mesta na čas, podľa cestovného poriadku. Na stretnutie ideme peši. Nie je to ďaleko, nebyť hluku, tak by to bola príjemná prechádzka. Všetko stíhame.
... pokračovanie v pondelok, ale skôr ešte dnes ...
