Teraz sa môžeme začať zaoberať aj inými vecami. Napríklad ako sa dostať domov, a ako nájsť ukradnuté auto.
- Ako to bolo s tým autom, kde presne ho ukradli? - snažím sa spojiť informácie.
- Na parkovisku pred bytovkou. Nechápem to, však som mal namontovaný alarm, imobilizér, elektronická zablokovanie motora a na volante bola bezpečnostná páka.
- To pre profíka nie je žiadny problém. Nikto nič nevidel?
- Samozrejme, že nie
- Takže zhrňme si to... – chcela sa vložiť do rozhovoru Petra.
- Tu sa predsa nedá nič sumarizovať. Šlohli mi auto, čo je na tom také zložité?
- Nechaj ju hovoriť. Na problém sa nemôžeš pozerať len z jednej strany.
- Vďaka, Tomáš, takže auto bolo priamo pod oknami a malo dostatočnú ochranu. Ukradli ho niekedy nad ránom. Musel to byť profík a určite nebol sám. V miestnych novinách som čítala, že minulý týždeň boli ukradnuté ďalšie tri autá. Ak budeme predpokladať, že tie krádeže spolu súvisia, tak vieme čo máme hľadať. Hľadáme skupinu ľudí, ktorá disponuje dostatočným skladovacím priestorom. To môže byť akákoľvek chránená hala, alebo auto servis. Niekde na odľahlom mieste, alebo aj neďaleko, mimo dosahu zvedavých očí. V relatívne malom okruhu okolo nášho mesta. Nemôžeme sa spoliehať na políciu. Tí sú pomalí. Stačí len zodpovedať na otázku kto a kde.
- Niečo na tom bude. Musíme to zistiť. Musíme. Len ako? Musí existovať riešenie. Musíme na to prísť – uvažuje Michal.
- Neznásilňuj to. Hlavné je, že o probléme vieme a chceme ho riešiť. Nemá zmysel sa do niečoho nútiť. Určite nájdeme riešenie – povzbudzujem Mišove pozitívne myslenie.
Petru chytila nakupovacia horúčka. Všetky nákupy by nevládala odniesť sama, takže ju musíme nasledovať. Na ukradnuté auto sme na chvíľu zabudli. Podvedomie však pracovalo na plné obrátky. Riešenie sa vždy nájde. Skôr alebo neskôr, len treba chcieť a veriť, že riešenie existuje. Ale teraz sa nakupuje. A keď sa niečo robí, tak sa to robí poriadne. Domov pôjdeme neskorším spojom.
Ovešaní ako vianočný stromček hodinu pred Štedrou večerou sme sa po nákupoch vybrali na stanicu. Kráčame stále pomalšie a pomalšie. Cestovať vlakom? No dobre, ale všetkého veľa škodí. Cesta vedie okolo predajne Mercedesu. Krásne mašinky. Lepšie sa zadívame na povedomú postavu pri jednom z áut. Tá akoby pocítila na sebe pohľady a zamyslene sa otočí. Predsa je to on! Halam. Aká náhoda. Priateľsky nám zakýva, zamierim rovno k nemu.
- Ako sa máme?
- Vynikajúco, bol som na prvej servisnej prehliadke. Zabehávam motor – hrdo sa pochváli Halam.
- Pekný kus, určite drahý. Ja, že nemáte peniaze.
- No, už máme.
- Chápem, nebudem sa pýtať.
- Vzájomne sme sa vysporiadali, ale ešte som sa osobne nepoďakoval. Čo môžem pre vás urobiť? – zdvorilo sa spýta Halam.
Riešenie cestovania sa ponúka priamo ako na dlani. Stačilo len počkať.
- Potrebovali by sme kúsok zviesť.
- Samozrejme, kde len chcete.
Sám to chcel. Určite nie na prvé parkovisko. Ideme domov. Niektorí ľudia vedia byť až prehnane štedrí, naozaj správni priatelia.
- Priamo do VNPéčky a ak by sa dalo, tak čo najrýchlejšie. Ešte máme robotu.
- Dobre, teraz vážne, kde vás mám hodiť?
- Už som povedal.
- To nemyslíte vážne. Veď je to skoro dvesto kilometrov.
- Sám si to ponúkol.
- Sme tu dvaja svedkovia. Sľúbil si. Nič sa nedá robiť. Aspoň vyskúšaš auto – priateľsky dodá Mišo.
Najskôr zmeravel, ale o chvíľu sa už smial. Všetko v poriadku. O chvíľu nasadáme. Ideme domov.
- Čo sa stalo, keď potrebujete odvoz. Ukradli vám auto? – vyzvedá Halam.
- Správne.
- Dokonca nám ho pomôžeš získať späť – zamyslene povie Petra.
Petru zase niečo napadlo. Vymýšľanie sprostostí sa úplne vybilo pri nákupoch, teraz môže mať zaujímavý nápad.
- Veľmi pekné auto. Takúto triedu ešte stále nemá hocikto. Budeme provokovať. Ak Mišovi ukradli auto, tak to bolo určite na objednávku. Myslím, že tí zlodeji budú operovať v susednom meste. Je väčšie a viac anonymnejšie. U nás by sme o nich vedeli. Pôjdeme tam, poprovokujeme a budeme čakať.
- Mohol by som niečo povedať? Len takú maličkosť – ozve sa Halam.
Skoro nahnevaným pohľadom pozriem na neho pozriem. To je drzosť takto nám zasahovať do myšlienok. Môže byť rád, že nás vôbec vezie.
- Mohol, ale rýchlo a stručne.
- No, viete, ale auto je moje. A celkom sa mi páči. Čo ak mi ho ukradnú?
Priateľsky ho buchnem po pleci, tajnoskársky sa usmejem.
- O to ide – doplní Petra.
- Nie, nie v žiadnom prípade.
- Prestaň byť taký obmedzený. Kedysi si nám veril viac – vloží sa do rozhovoru Mišo.
- Veril, ale vtedy ste mi nechceli ukradnúť auto.
- Však o nič nejde. Dnes ti ukradnú auto a zajtra ho máš späť, možno ešte dnes. V pôvodnom stave.
- Ale...
- Žiadne ale, ešte si pre nás dokopy nič neurobil, ani poriadne nepoďakoval. Tak buď trocha kamarátsky. Nemusíš sa báť, naozaj o nič nejde. No ták, nebuď mäkký.
Halam sa zamračil, silnejšie chytil volant.
- Vďaka – usmeje sa na Halama Petra.
Nedostal šancu ucelene sa vyjadriť. Ako náhle jeden dopovedal, druhý začal. A skákať do rozhovoru je predsa neslušné.
- Nikdy by som načakal, že sa nechám nahovoriť na niečo také. V poriadku, ale osobne mi za auto ručíte.
- Hej, hej. Nájdeme pekný penzión. Určite si hladný. Niečo si zješ, objednáš si izbu. Platíme my a najneskôr zajtra sa ozveme.
Za necelé dve hodiny už máme Halamove auto výhradne pre našu potrebu. Medzičasom robíme poslednú okružnú, výstavnú jazdu. Smerujeme ku povestnému hotelu miestneho podsvetia. Tam necháme auto všetkým na očiach.
- Tak ako to urobíme?
- Vymyslel som to. Ondro je doma, a sľúbil, že nám pomôže. Stretnem sa s ním o hodinu. Vy dvaja musíte vzbudiť dojem, že ste pohádaní, kľudne urobte nejakú scénu. Neskôr večer sa pohádate ešte ostrejšie a pôjdete na parkovisko. Petra otvorí dvere, silne ich zatresne a pôjde preč. Ty pôjdeš za ňou. Samozrejme v tom rozčúlení zabudneš zamknúť. Určite už o aute budú vedieť, nebudeme to komplikovať. Na smrť urazená priateľka pôjde slepo preč. Dobehneš ju, zase sa ostro pohádate a nakoniec si padnete do náručia. Niekde sa zašijete, na tak dlho ako bude nevyhnutné. V tej chvíli bude pre vás existovať len ten druhý. Zvyšok nechaj na mňa. Súhlas, Tomáš, Petra? – plánuje Mišo.
- Máš voľnú ruku – súhlasím.
- Hej, len dúfam, že to nebudeme musieť hrať naozaj.
Vonku sa krásne zvečerilo. Všetko prebieha podľa plánu. Celý večer sme sa s Petrou hádali, dokonca kričali po sebe. Hádku na parkovisku pri aute sme si načasovali v najvhodnejší čas. Slniečko zapadlo, no vonku je stále príjemne. Ideálna atmosféra na udobrenie a zamilované vychádzky. Atmosféra zo zníženou ostražitosťou, čas vhodný nielen na lichôtky, prípadne niečo viac, ale aj na krádeže. Spolu s Petrou sme perfektne zahrali divadielko. Pohádali sme sa, Petra urazene odišla a dobehol som ju až na druhej strane veľkého námestia, kde sme sadli na romantickú večeru. Po dvoch hodinách Petre, zazvonil mobil. Mišo má niečo nové.
- Idem po vás, viem kde sú autá.
Predsa to vyšlo. Vlastne muselo. Verili sme tomu. Ani jeden z nás nezapochyboval. Vymysleli sme riešenie a vedeli, že je správne. Stačí si iba veriť. Dobrá správa, kývnem na čašníka, nech donesie účet a pritiahnem si Petru viac k telu.
- Daj tú ruku preč! Musíme ísť.
- Ty ma neľúbiš?
- Prestaň, už nemusíme nič hrať.
- Práve preto. Ty si moja jediná. Moja láska.
- Spamätaj sa, ja nie som Júlia. A ty vôbec nie Rómeo.
- Ó dievča mojich snov, bozkaj ma.
- Chlapi, človek nikdy nevie, čo má od vás čakať.
Pozrieme jeden na druhého a poriadne sa rozosmejeme. Petra našpúli pery a ja urazene otočím hlavu. Smejeme sa ešte viac. Dobrú zábavku rázne preruší zatrúbenie. Pri letnej terase zastane auto, z okna sa vystrčí Mišo.
- Vy ste to zobrali akosi vážne. Pozvete ma svadbu?
- Ešte to tak!
- Kde je Ondrej?
- Už nás čaká, meďák je v servise za mestom, taktiež oktávia. Sledovali sme ich.
Cez špinavé bublinové okno pri dverách autoservisu vidno, že dnu sa svieti. Makajú. Musíme sa ponáhľať. Ondro nás čaká pri susednej budove.
- Čaute. Milé od vás, že ste sa zastavili – privíta nás Ondro.
- Čau, ako sa darí v práci?
- Celkom dobre, veľa cvičení a veľa nových ľudí.
- Tak aspoň nevyjdeš z cviku.
Potichu sa zasmejeme, nasadíme kukly, tmavé oblečenie. Ide sa. Postavíme sa vedľa dverí, Ondrej rázne zaklope, za chvíľu klopanie zopakuje. Zvnútra sa ozvú tlmené hlasy, akýsi tmavý chlap v montérkach pootvorí dvere.
- Je zatvorené! Nerobíme.
To vieš komu hovor. Nemá šancu udržať dvere a už je pritlačený o stenu. Oči sa vystrašene rozšíria, žmurkne a upadne do bezvedomia. Krásny hmat, to nás Ondro bude musieť naučiť. Zbytočne sa nezdržujeme. Rýchlo pokračujeme, s vytasenými zbraňami ideme rovno k autám.
- Polícia! K stene, ruky za hlavu, na kolená.
- Okamžite!
Bleskovo poslúchli. Traja zlodeji, jeden s pomalším myslením. Keď sa preberie, tak mu našu návštevu bude pripomínať hrča na hlave. Pekná hala, zopár áut. Okrem hľadanej octávie a Halamovej novej hračky ešte nablýskané mitsubiši a dva ople s rozmontovaným motorom. Biedny výber.
- Ty na pravo. Otvor bránu. Švihom!
- Makaj, lebo ti pomôžem!
Rýchlo pochopil. Mišo štartuje svoju octávku a hneď odchádza. O chvíľu je späť, tentoraz berie Halamov mercedes. Ustupujeme k dverám, Ondro vytiahne slzotrvorný granát. Hala je nevetraná, rýchlo za sebou zatvoríme dvere. Chlapci užite si to. O pár hodín vás navštívi skutočná polícia.
Rozlúčime sa s Ondrom. Zavolám Halamovi a idem mu odovzdať auto. Volá nás ešte na pohárik, ale nie. Už je neskoro. Sme na nohách od rána a ani sme poriadne nejedli. Poďakujem sa a padám domov. Pracovný plán sme splnili. Je načase ísť spať. Na jednu služobnú cestu toho bolo viac než dosť.
... pokračovanie v pondelok ...
(Podarili sa nám ďalšie obchody. Naďalej pokračujeme v pozitívnom prispievaní našej ekonomike. Bohaté firmy – bohatý štát – ešte bohatší vlastníci. Veľké prémie, sem tam prepísaná chata, autá, skoro vzniká dojem, že vo veľkom tunelujeme prosperujúcu firmu. Na druhej strane nebyť nás, tak táto firma nikdy nevznikne. Štát by nedostal ani halier a mnohé firmy by skrachovali alebo sa dostali do finančných problémov. Nato, že sa obohacujeme, máme plné právo.)
