- Dnes to už bude pomaly rok, však? – opýta sa Michal
Zamyslím sa. Asi áno, ten rok ubehol veľmi rýchlo. V hlave sa mi mihajú spomienky. Zhlboka vtiahnem dym a vychutnávam pôsobenie nikotínu.
- Áno, pamätáš sa na začiatok, na ten večer?
- Ale áno, veľmi dobre.
Chvíľku sme tam tak stáli, fajčili a spomínali. Vtedy, pred rokom sme sa ako starí priatelia stretli v bare U Anjela. Objednali sme si pivo, čakali, kým opadne pena a rozprávali sme sa o sebe, o rodine, o minulosti.
V prítmí baru, jeho príjemnej atmosfére sa začal rodiť nápad. Prispeli sme k tomu všetci - večne nespokojná Petra, dlhoročný zamestnanec Exekútorského úradu, Mišo, chlap ako hora, ktorý v každej práci vydržal len, kým zarobil dosť na pokrytie predchádzajúcich dlhov, ja, mimochodom, volám sa Tomáš, manažér zamestnaný v perspektívnej firme, s vysokým platom, ale s nedostatočnými možnosťami sebarealizácie. Už vtedy sme boli veľmi dobrými priateľmi. Navzájom sme si čítali myšlienky, takže nám bolo jasné, že ani jeden nie je spokojný so svojím životom. Prechod na trhový mechanizmus, kde každý okráda každého, nás zachytil nepripravených. Boli sme zrelí na veľkú zmenu – Petra, ešte stále deprimovaná po hádke so šéfom, ktorý jej odmietol dať väčšie právomoci a nezvýšil plat, Mišo ako ukážkový prípad nezamestnaného zo subjektívnych príčin, vynikajúci plánovač a vtipkár, ja, ako vrcholový ekonóm a realizačný talent s mnohými záľubami, nedostatočne využitý v súčasnom stave dezorganizácie.
- Mali by sme začať samostatne podnikať - ľahkovážne nadhodí Petra. Práve tá veta bola kľúčom ku všetkému. Akosi automaticky sme sa zamysleli. Nový systém ponúka nepreberné množstvo možností. Stačilo si iba správne vybrať a byť lepší ako ostatní, prípadne nájsť takú prácu – dieru na trhu, na ktorú konkurencia zabudla.
- Mohli by sme začať niečo predávať – pripojí sa Mišo
- Áno, ale nie tovar, najlepšie by boli služby – nahlas rozmýšľam
V súčasnom stave hospodárstva... tovar v žiadnom prípade. Aby sme sa trápili s objednávkami, kadejakými vybavovačkami a papierovaním, to teda nie. Služby, to by mohol byť správny predmet podnikania.
- Služby, ktoré budeme poskytovať iba my – zamyslene doplní Petra.
Obidvaja so záujmom na ňu pozeráme. Z jej tváre sa dá jasne čítať, že dostala nápad. Je to zaujímavé. Stačí mať iba trochu viac fantázie, mierne strelenú povahu a nápady sa rodia ako na bežiacom páse. A Petra väčšinou snívala o lepšej budúcnosti a strelená bola tiež kvalitne.
- Myslíš na niečo konkrétne? Vrav!
- Vieš, napríklad u nás na úrade. Chodí k nám veľmi veľa ľudí, ktorí chcú protihodnotu za svoje úsilie. Vlastne chcú peniaze za to, čo predali alebo požičali. Túto protihodnotu nikdy nedostanú bez našej alebo nezákonnej pomoci. Naleteli niekomu, kto práve vtedy potreboval to, čo ponúkali, a teraz im nemieni zaplatiť. Mohli by sme takýmto nešťastným veriteľom poskytovať nejaké služby, rady alebo odporúčania, ako vyriešiť ich situáciu. Často k nám prídu ľudia v zúfalom položení. Nemajú nijaký prehľad o zákonoch a svojich právach. To je to, čo chýba.
- Teda navrhuješ právne poradenstvo? Kávičky, sedenia a pekné úsmevy?
- Áno, niečo podobné, len bez tých sprostostí.
Zasa sme sa zamysleli a medzitým objednali ďalšiu rundu. Usilovali sme sa nájsť správnu formuláciu – vyjadrenie činnosti, ktorú by sme mohli so ziskom robiť. Mišo na odreagovanie prehodil zopár vtipov. Začali sme sa opäť normálne baviť a žartovať. Podvedomie každého z nás však pracovalo na plné obrátky. Prvý sa k načatej téme vrátil Mišo:
- Prečo by sme to mali zľahčovať? Čím viac ľudí je zapletených v obchodných alebo súkromných vzťahoch, tým viac sa točia peniaze a samozrejme zisky!
- Čím dlhší je reťazec, tým chudobnejší je konečný príjemca – doplňujem
- Neviem, asi som to dobre nepochopila s tým príjemcom. Ako si to myslel?
Obidvaja máme ekonomické vzdelanie. S Mišom sme spolu študovali na rovnakej výške. Je pravda, že väčšinou sme sa celé dni a noci zabávali. No tentokrát v bare však Mišo vyzeral úplne vážne.
- Konečný príjemca, teda spotrebiteľ, sa stáva chudobnejším v normálne fungujúcom trhovom mechanizme. Ale v deformovanom trhu, ktorí u nás vládne, je obeťou často ten, kto stojí na začiatku. S vidinou zisku predáva a dostáva sa do problémov pre nedostatok peňazí, ktoré často končia ako nevymožiteľné pohľadávky.
Doteraz som mlčal. Nebolo čo hovoriť, mysleli sme rovnako. Nápad bol dobrý, len ho dotiahnuť.
- Je to princíp, ktorý funguje na Slovensku. Firmy vykazujú zisky, navonok sa tvária zdravo a prosperujúco, ale na ich účty neprichádzajú platby. Stávajú sa insolventnými.
- Takže chceš povedať, že my by sme mali byť až na konci? Nie je to neetické?
- Nemyslím. V konečnom dôsledku zákazníkovi pomôžeme.
Zatiaľ to boli iba smelé myšlienky. Nik sa neopovážil povedať to slovo. Vymáhač, ako krásne to znie! Ďalší ukážkový príklad nekonečnej ľubozvučnosti slovenčiny... Pomaličky sme popíjali pivo a kútikom oka sledovali Petru. Po chvíli čakania zareagovala.
- Budeme vymáhať pohľadávky! Nie je to zlý nápad, predpoklady na to určite máme. Ja budem robiť sekretárku, pripravovať podklady...
- Nie, sekretárku nie, to povolanie má už pejoratívny význam. Veď vieš – šéf a sekretárka... my sme aj tak dvaja chalani. Dajme tomu, že budeš okrem iného pripravovať doklady a budeš konateľom.
- Tak to veru berem! Mišo, ty budeš hlavný plánovač a budeš robiť náš fyzický štít. Starať sa o bezporuchovosť jednotlivých prípadov a vystupovať vo vzťahu k verejnosti. A Tomáš, ty budeš náš hlavný vymáhač.
- Prečo práve ja? - podráždene sa spýtam, ale tá myšlienka sa mi čoraz viac páčila
- Prečo? Lebo ten, kto ťa dobre nepozná, má o tebe mierne negatívnu mienku.
- Myslíš?
- Samozrejme. Keď sme sa prvýkrát stretli, s tými modrými očami a jemným úsmevom si na mňa pôsobil neuveriteľne namyslene a dokonale sebavedome. Skrátka, keď k slušnému správaniu pridáme tvrdosť a skombinujeme to s drzosťou, si ideálny typ.
- Áno, je to tak, aj na mňa si tak pôsobil. Pamätáš, keď sme prišli na výšku a pobili sa v krčme U Hodinára? Bol si jediný, kto vyviazol takmer bez zranenia, teda až kým na tebe nerozbili stoličku a musel som ťa odniesť na intrák. Správal si sa však tak sebavedome a bil s prehľadom, že si u všetkých vzbudzoval rešpekt A navyše, ako jediný z nás máš potrebné znalosti zo psychológie.
- Fajn, takže úlohy máme podelené. Teraz ide o to, aby sme zabezpečili aj materiálnu stránku.
- Musíme vystupovať reprezentatívne. Slušné oblečenie. Najlepšie drahé a značkové. Ale myslím, že obliekať sa vieme – ďalej rozvíjam náš plán.
- Musíme mať aj reprezentatívnu rezidenciu. Najlepšie nejaký prestavaný domček na okraji mesta, ďaleko od zvedavých pohľadov. Ďalšia vec je auto. Neuškŕňaj sa Mišo, tvoja oktávka určite nie. Keby som si mohla vybrať tak si do nej určite nesadnem. Musí to byť auto dostatočne drahé. Značka by sa nás musí spájať s úspechom a pôsobiť dôležito. Audi alebo bavorák.
- To veru hej, vôbec nie si náročná, budeš si priať aj niečo viac? – s jemnou iróniou sa pýta Mišo
- Jasné, že hej, v tejto oblasti nemôžeme podnikať len tak, s holými rukami.
- Myslíš zbrane? – uvažujem
- Hej, nemusia byť pravé, stačí aby boli.
- V tom prípade o jeden problém menej. Vieš predsa o mojej záľube v športovej streľbe, takže zbrojný pas a nejaká tá zbraň, hm... to už nechaj na mňa.
Popíjali sme ďalšie pivo a snívali o úspechu. Zatiaľ iba snívali. Nepredpokladali sme, že sa náš nápad zrealizuje. Snívali sme o lepších časoch, o peniazoch, proste o všetkom, čo prináša úspech. Zatiaľ sme sa nezaťažovali reálnosťou našich myšlienok. Všetko vyzeralo tak krásne jednoducho.
... pokračovanie zajtra ...
