- Tak takto vyzerá koniec. A ešte budeme musieť niekoho odškodniť.
- Vy to nevidíte? – zamyslene sa ozve Petra.
- Čo nevidíme, Petruška?
- Však je to úplne priehľadné. Zneužili nás. Vieš akú máme povesť. Tie svine sa dobre poznali. Prehľadná schéma. Vplyvný človek v malom podniku má nevyrovnané účty s vplyvným človekom vo veľkom podniku. Tu vôbec nejde o peniaze, ani o podniky. Naša spojka, Prokovič chcel Valentoviča odstrániť alebo mu nahnať strach. Vybral si nás, vytvoril hru a my sme ju hrali. Výsledkom malo byť, že Valentovič nezaplatí lebo nemá za čo, a my si ho riadne podáme. Tak by sa zbavil akejkoľvek zodpovednosti a ešte by nás aj potopil. Nakoniec by sme my boli tí zlí a niekto by mal čisté ruky.
Petra klobúk dolu a vďaka za tvoje myšlienky. To čo si povedala dáva zmysel. Veľa to vysvetľuje. Dobre že sa vieme takto dopĺňať. Len čo s tým urobíme?
- Naozaj sme boli slepí! Tie kurvy! Tak to teda nie! Ešte stále môže nejaké auto vybuchnúť – rozčúli sa Mišo.
- Upokoj sa Miško. Ja som len chcela povedať, že nie je dôvod odškodniť Prokoviča.
- Máš pravdu, vybuchne mu auto a hotovo. Nech vidí, že sa nebojíme. Potom bude ticho.
Michal je poriadne nahnevaný, ani sa mu nečudujem. Ale to je to posledné, čo nám teraz treba. Nesmieme urobiť žiadnu unáhlenú hlúposť. Aj kebyže to stojí zato. Niečo vymyslíme, len si stačí dať dokopy informácie a prostriedky. Potom budeme len poťahovať správnymi šnúrkami. V tichosti a z úzadia. Nebude taký problém nájsť vhodné riešenie.
- Načo sa do toho ešte viac zaplietať. Teraz rozohráme my našu hru. Hru, v ktorej Prokopovič bude priamym účastníkom. Potopí sa sám – nahlas pokračujem.
- Ako to myslíš?
- Ešte neviem, skúsme si to zhrnúť, máme funkčnú bombu, peniaze, známych, strach, rozum a nevybavenú zákazku... čiže morálny záväzok, že sme sľúbili niečo, čo nesplníme. Toho sa treba zbaviť.
- Nevybavenie zákazky sme prisľúbili odškodniť a termín plnenia sa blíži. Predvčerom som volal s Prokovičom, vraj pôjde na nejaký kongres do zahraničia a tam potrebuje výsledky – už kľudnejšie pokračuje Mišo.
- To je ono! Bomba, zahraničie, kontroverznosť... diskreditácia! Všetko do seba zapadá. Využijeme Prokovičovu hru a Valentovičove zbrane – rýchlo vyslovím nádejnú myšlienku.
- Myslíš menšie problémy na hranici? Nezaplatíme ani halier.
- Môžu byť aj na hranici. Teraz sme na ťahu my, nech vidí čo znamená stratégia.
- Zdravím vás, p. Prokovič, VNPéčka, určite sa pamätáte.
- Trocha sa nám to preťahuje, ale je to na dobrej ceste.
- Samozrejme pri oprávnenej pohľadávke, za každý deň omeškania zrážka dve percentá.
- Buďte bez obáv.
To by sme mali. Žiadna písomná dohoda, len ústna a starý sľub dôveryhodnému občanovi. Morálny záväzok zmizne aj s jeho bezúhonnosťou. Nebudeme platiť teroristom, aj keď sa jedná o sľub. Toto sú vyššie ciele. Humanizmus a svetová bezpečnosť.
Plán sme vymysleli, teraz ho treba realizovať. V prvom rade treba dať do auta bombu a do cestovnej batožiny, alebo oblečenia rozbušku. Úlohy sú podelené. Petra má na starosti Prokoviča a jeho osobné veci. Nepoznajú sa. Pri akýchkoľvek pochybnostiach pri klientovi, jeden člen týmu zostáva v zálohe. Tak to bolo aj v tom prípade, Prokovič pozná iba mňa a Miša.
Spolu s Mišom si zoberieme na starosť Prokovičove auto. To práve teraz stojí odstavené pred jeho obľúbeným barom. Zvláštne, akoby všetci zazobaní snobi a svine musia večer chodiť do exkluzívnej spoločnosti. Síce aj my máme stôl u Anjela, ale to je iná kategória.
Chvíľu sa prechádzame okolo budovy vedľa baru. Práve je v rekonštrukcii a nahráva nám aj nefunkčné verejné osvetlenie a pokročilý čas. Nikým nezbadaný zoberiem zopár úlomkov stvrdnutej omietky. Lešenie okolo budovy nepôsobí stabilne a chvíľu už nebude pôsobiť vôbec. Prezlečení za robotníkov rýchlo pracujeme, kľúčom veľkosti sedemnásť cieľavedome povoľujeme úchytky. Lešenie netreba zhodiť celé, stačí len časť. Navzájom si dáme znamenie, Mišo poruší oslabenú statiku a časť lešenia spadne smerom k parkovisku.
V tom okamihu melancholicky zaspomínam na pár rokov strávených hraním hádzanej. Okolo pekného bavoráka rozsypem omietku a na prednom skle urobím prudkým úderom pavučinu. A teraz rýchlo preč, skôr ako si nás niekto všimne.
Bavorák odviezli do najbližšieho „nonstop“ servisu. Trpezlivo čakáme, kedy konečne mechanici zatvoria. Riadne unavení, nevyspaní dostaneme šancu o pol tretej ráno. Servis konečne zamkli.
Primitívne zámky. Hlavnú budovu opatria výstražným zariadením, ale do opravovne sa dá bez problémov dostať zo skladu náhradných dielov. Naozaj premyslené zabezpečenie. Rýchlo sa dostaneme dnu, otvoríme kufor Prokovičovho auta a pekne vyformovanú trhavinu strčíme pod koberček. Časť rozbušky vložíme medzi papiere v priehradke pred sedadlom spolujazdca, spolu s balíčkom vzoriek amfetamínu. Všetko dáme späť na pôvodné miesto a zahladíme stopy. Po nás otlačky prstov určite nenájdu. Jedna časť plánu je splnená.
Na druhý deň skoro ráno, Prokovič uháňa po dialnici priamo k hraniciam. Nenápadne ho sledujeme. Na požičanom aute šoféruje Petra. Mišo spí na zadnom sedadle, ja zatiaľ nemôžem. Možno nervozita, možno zlosť, v každom prípade nemám rád, keď sa prerušuje nedorobená práca.
Po dvoch hodinách cesty Prokovič konečne zastaví, tak ako sme predpokladali, na benzínovej stanici. Je lepšie natankovať u nás, je to lacnejšie, ako v zahraničí a netreba meniť peniaze. Lenivo sa vytiahne von, oblečie si sako, natankuje a s výrazom najväčšieho bossa ide zaplatiť. Medzitým išla Petra nakúpiť nejakú vodu a vracia sa späť do nášho auta na parkovisko za čerpacou stanicou, mimo dosahu bezpečnostných kamier. Akoby náhodou vrazí do Prokoviča, alebo skôr on do nej. Môže sa tváriť akokoľvek povýšene, na Petru jednoducho nemá. Tá maličká chviľka však stačí nato, aby mu Petra šikovne vložila do vrecka na saku časť rozbušky.
- Neviete dávať pozor?! – nahnevane vyhŕkne Petra.
- Prepáčte, na chvíľu som sa zamyslel.
Sám veľký šéf a zrazu je taký malý a bezvýznamný. Dobrá práca Petruška.
- V poriadku?
- Jasné, má to tam – odpovie Petra.
- To je akési dvojzmyselné.
- Myslím, že tentoraz to má len jeden zmysel.
Prokovič si dal dolu sako, odložil ho na zadné sedadlo a nastúpil do auta. Kamarát, teraz máš problém! Ťažko vysvetlíš bombu v kufri, rozbušku a jej aktivačnú časť vo vrecku vlastného saka. Ale nepredbiehajme, ešte stále sa nič nestalo.
Včera dostali príslušné orgány neoverenú informáciu o podozrivom aute a osobe, ktorá sa chystá prekročiť hranice. Viac nebolo treba.
Nasledujeme ho po hranicu. Ďalej už nejdeme, máme objednaný stôl v reštaurácii s výhľadom do susedného štátu. Usadíme sa, objednáme nápoje, rýchlo vyberieme jedlo a z diaľky sledujeme hraničný prechod. Cez otvorené okno je jasne počuť, ako sa pri kontrole rozbreše pes.
Nikoho nebude zaujímať, že auto bolo v servise, že niekde vedľa opravovali budovu. Nikoho nebude zaujímať kto vlastne je a či má vplyv. Prehľadajú auto a už naozaj nik neuverí historku, že sa stal obeťou sprisahania, ak si to vôbec dá niekedy dokopy. Dôležité sú len dôkazy. Aj keď sa nakoniec na všetko zabudne.
Donesú nám jedlo, v pokoji debatujeme a rozprávame sa. Na colnici sa objavia dve autá so zapnutými sirénami a hneď za nimi spravodajská dodávka súkromnej televízie. Presne načasované. Môžeme to nazvať, ako malý únik informácií.
Nik nebude pátrať po tom kto zavolal televíziu, dôležité je, že tam bola a pred občanmi sa neutají ďalší škandál. Ďalšia vec, ľudia u nás sú strašne škodoradostní a pomstychtiví, len im dajte šancu.
Táto aféra sa zďaleka nekončí večerným spravodajstvom. Nepochybujeme o tom, že len teraz začnú na povrch vychádzať veci, a na Prokoviča nájdu viac ako malé množstvo trhaviny a vzorky drog. Ochrana vplyvu funguje len dovtedy, pokým o nej nikto nevie. Nemáme byť však prečo spokojní. Poslúžili sme len ako pešiak na šachovnici. Už vo firme sledujeme neskorú reprízu večerných správ. Len malá zmienka o dnešnej udalosti na hraniciach, ale aj tak dôležitá. Len my vieme, že všetko bolo trochu inak. Nik o nás nevie a tak to musí aj zostať. Nemôžeme si dovoliť riskovať. V podstate sme skromní ľudia a našťastie táto vlastnosť nechýba väčšine nášho malého národa. Vypneme televízor a chystáme sa domov. Konečne sa vyspať. Pozrieme na seba, zastaneme. V tejto hodine nemá prečo zvoniť telefón. Každému sa na v očiach zrkadlí rovnaká otázka. Čo ak predsa... Prepnem na externý reproduktor a prevezmem hovor. Nemáme tajnosti.
- Prosím.
- Valentovič, zdravím.
- Čo si prajete?
- Chcem vám len vyjadriť svoj obdiv a požiadať o prepáčenie. Ste dobrí, vážne dobrí.
- Ďakujem. Dúfam, že naše vzťahy zostanú naďalej priateľské.
- Máte moje slovo a podporu. Tak dobre som sa už dávno nezasmial. Vyriešili ste mi problém.
- Rado sa stalo, no dúfam, že to zostane medzi nami.
- Samozrejme zostane a sľubujem že urobím všetko pre vašu ochranu. Veľmi ste mi pomohli.
- Mali ste pravdu, trh je podelený. Ďakujem za ochranu. Dovidenia.
Bezobsažný rozhovor, Valentovič je naozaj bystrý. Fakt sme ho podcenili, možno ani nie ten zlý. V tomto prípade však dovidenia znamená nikdy viac.
... pokračovanie v pondelok ...
(Život beží ďalej. Rýchlo. Viac a viac sa zapletáme do neprehľadných vzťahov v transformujúcej sa ekonomike. Nevyjasnené vlastnícke práva, korupcia a klientelizmus. Stačí sa len dostať ku korytu. Mecenáši a sami sebou uznávaní polobohovia. Nedajbože byť v týchto časoch ateistom a mať vlastný názor. Trvalo nám skoro dva roky, kým sme sa naučili narábať so systémom zmien, tak aby sme ho vedeli využiť v náš prospech...)
