- Dobrý deň. Tu je VNP s.r.o., zaoberáme sa splatnosťou záväzkov. Chcel by som vás upozorniť na splatnosť jednej faktúrky od firmy Jonas. Mohli by sme sa porozprávať o spôsobe úhrady?
- Nemám čas!
Začína to dobre. Ani sme nezačali, a už sa nám zákazka komplikuje. Následne sa v telefóne ozvalo len neústretové pípanie.
- Čo si o sebe myslí? Vidím to na poriadnu lekciu zo slušného správania – hodnotí Mišo.
- Počul si to. Jednoducho nemá čas. Musí byť veľmi zaneprázdnený.
- Keď nemá čas on, to neznamená, že nemáme čas my. Zaneprázdnený len bude.
Hrozné akí ignoranti tu žijú. Veď je to krajne neúnosné. Šťastie, že žijú aj takí, ktorí chcú pomôcť. Také totálne ignorantstvo je určite prejavom psychickej poruchy. To treba liečiť.
- Aspoň vieme, že Peťo nepreháňal, keď povedal, že s pánom dôležitým je ťažká komunikácia.
Peťo je náš starý dobrý známy. Veľmi zručný inovatívny architekt s dobrým rodinným základom. Jeho starý otec staval sídlo Vermachtu, otec pomáhal pri Berlínskom múre a syn zarába na golfových ihriskách pre emigrantov. Tradícia ako sa patrí. Po úspešnom zámorskom pôsobení sa Peter vrátil do vlasti, kde chcel priniesť pokrokové metódy aj pre našich tiež pokrokových zemepánov, alebo železiarov, telekomunikačných odborníkov, či „chudobných“ politikov. Aj on však doplatil na ignorantských hrdinov. Ľudí, ktorí tavia majetok na kapitál. Určite ľudí inteligentných, silných, talentovaných. Niekedy však až nehygienicky perverzných, ktorí nepochopili, že s Jánošíkom to bolo trochu inak.
Len v skratke. Jedna firma objednala a po dostavbe krásnej rezidencie zabudla na to, že nie sme v stredoveku. Nestačí vztýčiť vlajku a zrevať nejaký nezmysel o kráľovi alebo kráľovnej. Tak to už vo vyspelom svete nefunguje. Možno v určitých špecifických, izolačných zariadeniach, ale normálne? Nežijeme na klinike. Tak vznikol celý problém. Niežeby Peter nemal peniaze, ale podpísal sa svojím menom. A to má svoju hodnotu.
- Tak sa ukáž – motivujem Miša.
Sme pripravení. Pán najsamväčší je zjavne humorista. Tak prečo by sme nezahrali na túto časť jeho povahy. Mišo nahodí dílerský výraz, zobral kufor CDéčiek a ide predávať.
Našu kontaktnú osobu sme našli v bývalom obrovskom štátnom podniku, teraz sprivatizovanom a rozdelenom na malé spoločnosti, ktoré spája rovnaká vrátnica a infraštruktúra. sekcii vzťahov s verejnosťou. Keď je niekto predurčený riadiť, sotva bude prijímať dílerov. Nie to bez ohlásenia. V práve odštátnenom podniku je to pomerne ľahké. Stačí prejsť vrátnicou a tváriť sa znalý tamojších pomerov. Tento areál sme už raz navštívili, pár týždňov pred tým ako sa zmenilo vedenie v jednej spločnosti. Vstupné taľafatky Mišo odbaví neprehľadnou vetou: „Obchodné rokovanie, pán ten a ten.“ Je dnu.
Netrvá ani 30 minút a aj von.
- Ako?
- Vyhodil ma, ale nechal som mu vzorky – usmieva sa Michal.
- Nepáčilo sa mu? Alebo nemal čas?
- Práve telefonoval. Súkromne.
- Aha, najnevhodnejšia chvíľa.
- Presne tak. Myslím však, že som ho zaujal, len ho treba ešte podchytiť.
Rozhodli sme sa pre mierne vtieravý prístup. Najskôr treba obeť spracovať. Potom utiahnuť slučku aby sa začal brániť a metať. Nakoniec zato, že ho pustíme z imaginárnej pavučiny, nám splní želanie. Ako zlatá rybka, ktorá sa chytí do vlastného zrkadla.
Trocha netradične sa chystám šoférovať väčšiu dodávku. Zvýšený adrenalín občas nezaškodí.
Čakáme ďalšiu polhodinu, kým sa pán vedúci rozhodne ísť do mesta na obed. Nechám nech ma na služobnom aute obehne a preteky sa môžu začať. Trojfázovo. V prvej etape jeho spätné zrkadlo vyplní približujúca sa dodávka zásobovania. V druhej etape vyrazím z dodávkou prudko dopredu, s úmyslom predbiehať. Vtedy sa z protismeru sa vyrúti audi, so ženou za volantom. Cesta je úzka, všetci sa uhýnajú a odnesie si to spätné zrkadlo pána vedúceho. Všetko sa odohrá v rýchlosti. Bez povšimnutia idem ďalej, ani nespomalím, len zatrúbim. Vedúci zastane, vystúpi z auta. V tretej etape za odstaveným autom zastane oktávia. Odmietnutý predajca CDéčiek chce pomôcť. Samozrejme len on si správne zapamätá ťažko čitateľnú značku dodávky. V podstate vôbec...
- Už si ma pamätá viac – nadšene po akcii konštatuje Mišo.
- Čuduješ sa?
- Nie, ale stále sa nevyjadril.
- To sa podá. Nie si až taký nepredajný typ.
- Som sa skoro zľakla. Tomáš, myslela som si, že nabúraš.
- Neviem síce, čo chceš počuť, ale aj ja – úprimne pozerám na Petru.
- To nemyslíš vážne. Nemal si to vypočítané?
- Nie, z fyziky som až taký dobrý nebol.
- Veď sme sa mohli zabiť!
- Mohli.
Naozaj sa mohlo stať hocičo. Petra je vystrašená. Auto som mal pod kontrolou, ale aj tak. Nie sme neomylní. Mrzí ma to a falošne sa usmievam. Tak to nemalo byť.
- Peťa veď to neber zas ták, všetko je OK – ukľudňuje kolegyňu Mišo.
- Nič nie je OK, ty si tam nesedel.
- To nie, ale bola si dobrá. Vážne.
- Na takú pochvalu sa ti môžem vieš čo.
- Daj si cigaretu, to pomáha. Alebo poldeci.
- Prečo zase sranduješ? Čo si myslíš, že ste Bohovia?
- Nie, ale jeho deti, sestrička.
- Ja ti niesom žiadna sestrička. Vy arogantní namyslení... maniaci!
- Ale nieže tak, veď nám všetko vyšlo. Si celá, uštipni sa. Alebo ti dám dáku ukľudňujúcu hudbu.
- Štipni sa sám! Všetci ma seriete! – Petra chytí kabelku a chce odísť.
- Ideš niekam?
- Do Únie!
- Zveziem ťa, ideš zlým smerom – pokúsim sa o vtip na záver.
No, sem-tam sa treba aj pohádať. Nemôže byť všetko perfektné. Akoby to bolo. Veď by sme na tomto svete zošaleli. A kým sa dostaneme do neba, máme ešte čas. Nemá zmysel ďalej rozvíjať úvahy o dokonalosti. Zajtra snáď svitne nový deň a všetko bude inak.
- Rozmýšľala som – začne ráno Petra.
- Áno?
- Chcem odísť.
- Ehm.
- To je všetko, čo k tomu povieš?
- Ehm.
- Takže budeš súhlasiť?
- Čo za to?
- Čo, čo za to. Ja chcem odísť, nato si nemusím pýtať povolenie a dať úplatok.
- Už si si pýtala...
- Chcem odstupné. Auto, chatu a polročný plat.
- Ej bisťu.
- Čo?
- Čakal som viac.
- Tvoje auto.
- Ehm.
- Nechápeš? Au-di-nu.
- V poriadku, aj tak sa jej treba zbaviť. Budúci týždeň nám dovezú novú A8mičku, tmavomodrá metalíza.
- Héj?
- Hej.
- Vlastne ani nechcem odísť. S vami mi je dobre.
- Prirodzene.
- Ako prirodzene?
- Sú vzťahy medzi ženami a mužmi... je to dané prírodou. Ženy potrebujú... – vysvetľujem.
- Nerozvíjaj to prosím ťa, čo by sme od vás už len potrebovali?
- Napríklad...
- Tomáš, už som povedala, nerozvíjaj to.
- No aj tak, obojpohlavné sú väčšinou morské živočíchy, žaby... jašterice. Nevyzeráš ako morský koník.
- Ježiši-Kriste! Aspoň ty nebuď „sprostý“.
- Takže odchádzaš?
- Kde?
- No, preč. Na podporu, do Únie, čo ja viem.
- Nie, klamala som. Celkom mi to včera dobre padlo. Si predstav, keď som hovorila Jane, také zážitky, to nie je len tak. Ale to ty nechopíš. Zostávam. Len ma už prosím tak nestraš.
- Musím sa ti priznať, aj ja som klamal. Žiadna A8 nebude. Nepotrebujem dve autá.
Svitol nový deň, všetko je zas v poriadku. Zatiaľ. Povedali sme si svoje, nik nevyhral ani neprehral. Večné závody, ale späť do reality, máme zákazku a tá sa na personálne problémy nevzťahuje.
- Aký je plán B? – vyzvedá Petra.
- Jednoduché, A ako auto a B ako behať. Logické, nie? – tají plán Mišo.
- To preto si tak športovo navlečený?
- Pracujem a pôjdem aj behať.
- Aha, príjemné s užitočným. Len to s tým športom moc nepreháňaj. Najskôr bicykel, teraz behanie, nieže bude z teba invalidný kolega.
- Iba ak by si bola zdravotná sestra.
- Ha, takých tu už bolo. Čo si vymyslel?
- Je to divný človek. Vôbec sa mu nepáči ezoterická hudba a chodí behať. Tak sa s ním chcem na tú tému porozprávať.
- Nebude to nátlakové? Zrazu sa mu objavíš v revíri, to vedie k agresivite. Aj keď nie je obdobie ruje.
- Pôjde behať inde. Do nášho revíru, tam to bude intímnejšie.
- Ako ho chcete transportovať?
- Transportuje sa sám.
- Čo keď s tým nebude súhlasiť?
- Musíme to urobiť tak, aby druhú alternatívu považoval za osobnú výhru. Zhodiť ho, ale neukradnúť celé ego. Na skrinke máš pripravené lesnícke šaty, malo by to byť tvoje číslo. Mišo s ním pôjde behať a my dvaja budeme robiť besnú líšku – dopĺňam plán.
- Znie to dobre, vždy sa mi páčila zelená.
Slniečko zapadá, vzduch chladne. Televízne noviny akurát skončili. Ideálny čas. O chvíľu už vidno vedúceho ako vystupuje z auta, v značkovom oblečení vykračuje na začiatok bežeckej trate. Na chvíľu sa zastaví pri novej výstražnej značke. Nezabrala. Buď nevie čítať, alebo nechápe, čo je úradné vyhlásenie. V lokalite sa nachádza nebezpečná besná líška, práve prebieha jej eliminácia. Z diaľky sa ozve dutá rana nápadne pripomínajúca výstrel z guľovnice. Vedúci na chvíľu zaváha, ale pokračuje. Petra mu vyjde v ústrety z lesnej cestičky.
- Pane, ďalej nemôžete. Je tu besná líška.
- V poriadku. Budem behať okolo. Nestretneme sa.
- Je to nebezpečné. Uzatvorili sme celú oblasť.
- Vy mi nehovorte, čo mám a čo nie. Doma mám manželku a dcéru. To stačí!
- Tak si oddýchnite. Choďte na pivko, za priateľkou. Zajtra, pozajtra bude areál zas otvorený.
- Dajte si to do protokolu. Ja idem behať.
- A priateľka?
- Počká.
Chlap asi na ženy moc nedá. To je pri Petre dosť čo povedať. Je tvrdohlavý a arogantný. Hrá sa na autoritu, bude ho treba usmerniť. Nečakane k nemu pristúpim odzadu. Neidentifikovateľná na vážnosti pridávajúca uniforma a puška cez plece.
- Nejaký problém? – dôležite sa spýtam Petri.
- Pán nechce pochopiť, že sme uzavreli oblasť.
- Vy normálne nerozumiete? Ešte krok a nechám vás odviesť do karantény. Garantujem vám, že nikoho nebude zaujímať či ste prišli s líškou do kontaktu alebo nie. A buďte si istý, že si vás na pozorovaní nechajú dlhšie. Už sa rozumieme? – autoratívne mu vysvetľujem situáciu.
- Pomaly.
- To je už lepšie. Ak chcete behať, tak choďte na Červeňany. Je to len kúsok.
- Ja viem, kde to je.
... pokračovanie zajtra ...
