- Vieš, včera... - opatrne začal Mišo
- Áno, čo máš?
- Hovorili sme o rezidencii, o nejakom malom domčeku na konci mesta. No a tak ma niečo napadlo.
- Pokračuj.
- Brat kedysi chcel aby sme zriadili malý penziónik. Postavili sme budovu, ale nedostavali. Chýba poschodie a v podstate hlavná ubytovacia časť.
- Netvárte sa znechutene. Neboli peniaze - a tak sme nestavali ďalej. Položili sme strechu a posledné peniaze sme investoval do vnútorných úprav. Je to pekná stavba, ale nezarobila si na seba. Stačí iba začať platiť inkaso a za symbolický nájom ju môžeme užívať.
- Čo je to symbolický nájom?
- Kamarátskych cca dvestotisíc na rok plus náklady na údržbu...
Mišove myšlienky prerušil Petrin smiech.
- Ty si mi teda kamarát, aká je potom cena pre cudzích?
- No, no, to nie je len tak. Je to pekný domček a niečo aj stál.
- Počuj, nie je to náhodou žltý domček na konci Komenského? Taký celkom pekný, s malým parkoviskom. Číslo domu je tuším 22 – vložil som sa do rozhovoru
- Ako vieš?
- Už takmer pol roka ho ponúkajú na predaj. Pozri si inzeráty a mestské noviny. Na predaj za štyristotisíc korún, aj s pozemkom. Nebude v tom niečo iné?
- Vidím, že si informovaní, aspoň podľa toho ironického tónu.
- Von s tým! Aj ja to chcem vedieť – zasiahla medzi vznikajúce napätie Petra
- No dobre. Pozemok je po starom otcovi, vrátili mu ho počas reštitúcie. Videlo sa nám to ako dobrý nápad, začať podnikať. Agroturistika a tak, možno aj iné služby, veď viete, ako to beží. Začali sme stavať, a až príliš neskoro sme zistili, že na pozemku je spodná voda.
- Takže peniaze neboli jediný problém – konštatovala Petra
- Nie, ale v materiále, princípe. Investovali sme veľa, nemohli sme sa na stavbu len tak vykašľať. S minimálnymi nákladmi sme dorobili fasádu, položili strechu a upravili vnútro.
- A teraz chcete budovu nejakému hlupákovi predať, však? – uškrnula sa Petra
- Nuž áno, domček vyzerá pekne. Dnes je všetko drahé, mnohí môžu naletieť.
- Asi nenaleteli.
- No, veď práve. Na parcele hneď vedľa domčeka má sídlo spoločnosť Geoprieskum a každému trklo, že sa môže zastaviť aj tam a poinformovať sa, keďže tá časť mesta je známa problémami s podložím.
- A ty si sa tam prečo nezastavil, keď ste pripravovali projekt? Ja by som tam určite zašla.
- Zastavil, ale zdalo sa mi, že sú drahí... hm, načo vám to vlastne rozprávam?
- Hryzie ťa svedomie?
- Petra, prestaň si, prosím ťa, uťahovať. Nikdy si neurobila chybu?
- Urobila, ale proti tebe som úplný amatér.
Smial som sa. Je celkom zaujímavé pozerať sa na tých dvoch, ako sa hádajú. O úplnú blbosť. Ale nakoniec ten domček nie je až taký zlý nápad. Pre začiatok podnikania by úplne stačil.
- Prepáčte, že vás prerušujem, ale to by, hádam, stačilo.
- Ja som nezačala.
- Prestaň, prosím ťa. Obidvaja ste zrazu anjeli. Síce s pristrihnutými krídlami, ale predsa. Mišo teraz na znak udobrenia objedná všetkým pivo a my ho na znak zmierenia vypijeme. Ozaj, a v akom stave je teraz ten tvoj hotel?
- Zatiaľ ešte v pohode, ale o dva-tri roky... Nechcem kuvikať, po dažďoch a keď zamrzne...
- Takže hovoríš dva-tri roky. Hm, myslím, že to stačí. Čo povieš, Petra?
- Máš pravdu, za ten čas by sme si mohli zarobiť. Ozaj, už mám aj tip na dobrú prácu.
- Ako tak pozerám, každý má niečo. Teraz je rad na mne. Mám auto.
- Nevrav! Aké?
- Audi A6, upravená verzia.
- Čo si ho ukradol?
- Nie tak celkom. Poviem vám jeden príbeh:
Kedysi, ani nie tak dávno, za siedmimi okresmi a siedmimi vysokopostavenými známosťami jeden z pánov podnikateľov správne pochopil dobu a auto si nekúpil na firmu, ale na seba a za peniaze firmy. Vyšší životný štýl na cudzí účet. O nejaký čas všetko prasklo a za daňové podvody a vydieranie musel do väzenia.
Na slobode zostala jeho mladá manželka s malou dcérkou a bez peňazí. Po roku tohto nedobrovoľného rozlúčenia podala žiadosť o rozvod. Pri delení majetku jej pripadlo aj auto, ktoré však zostalo nevyužité. Rozvedená, čiže teraz už slobodná, mamička s nedobrou povesťou, to nemá ľahké a benzín je čoraz drahší. Audinu sa párkrát neúspešne pokúšali ukradnúť, napokon však jedného pekného rána zostala nedobrovoľne odstavená na verejnom parkovisku s pokazeným motorom.
- Čo ty s tým máš spoločné? - sondovala Petra.
- Čo? Tú slobodnú mamičku poznám ešte od strednej. Veľmi dobrá kamarátka. Z času na čas zájdeme na kus reči. Bola celkom rada, keď som sa ponúkol platiť „symbolické nájomné“ za používanie.
- Nikdy si mi o nej nepovedal. Prečo ho nepredala?
- Neviem, naozaj neviem. Možno pre spomienky, možno pre záľubu v silných a rýchlych autách. Kupcov určite mala.
- Skúsil som urobiť predbežnú kalkuláciu – rezidencia, auto, prevádzkové náklady... Ak chceme eseročku, každý musí dať zhruba sedemdesiat tisíc. Môže byť aj nepeňažný vklad – rozvíja plán Mišo
- To nie je tak veľa a peniaze by sa mali rýchlo vrátiť.
- Kto to bude vybavovať? Všetky tie zápisy a papiere. To bude nejakú čas trvať.
- Z nás nikto. Zriadime si účet a vložíme naň základné imanie. Všetko zabezpečí náš právnik. Dáme mu nejaké peniaze navyše, nech všetko zariadi. Čo najskôr. My budeme len podpisovať. Ver mi, v tomto sa vyznám – doplnil Mišo.
Vyzerá to jednoducho, i keď sa určite vyskytnú komplikácie. Máme dobré vyhliadky, teraz len musíme túto výhodu využiť. Mišo vyzerá byť na stopercent presvedčený o správnosti nášho podnikateľského zámeru. Petra po dlhých rokoch strávených v jednom zamestnaní má ešte určité zábrany. Naše rozhodnutie sa jej však evidentne páčilo.
- Naozaj do toho ideme? - spýta sa
- Na to môžeš vziať jed!
- Pekne si to povedal, ale na vymáhača to neznie presvedčivo.
- Máme čo doháňať!
Právnik makal, ako sa patrí. Do mesiaca bolo po papierovaní. Založili sme s. r. o., a spečatili jej vznik podpisom na spoločenskej zmluve. Každý rovnaký vklad, rovnaká deľba zisku. Zahnívajúci domček sme kúpili ako nehnuteľnosť a vložili do základného imania za smiešnych 100-tisíc. Zaplatili sme účty a najali sme si jedenkrát do týždňa upratovačku. Pomerne lacno sme opravili prenajatú audinu, takže mohla začať slúžiť svojmu novému poslaniu. Kúpili sme si fax, zaviedli telefón, zohnali počítač. Peniaze sa míňali rýchlo, ale ani my sme nazaháľali.
Petrin tip (nebol jeden a vôbec nie posledný) sa ukázal ako dobrý kšeft. Nebolo treba ani veľmi pritlačiť a zo stotisíc nám kvaplo dvadsať percent. Vtedy to boli veľké peniaze.
Ak sme chceli vystupovať ako slušne sa správajúci právny subjekt, tak dobre vedené účtovníctvo bolo podmienkou. Po menšom konkurze na funkciu generálneho účtovníka zvíťazil starší pán, zhodou okolností priateľov priateľ. Za spracovanie agendy nechcel až tak veľa. Keďže čas sú peniaze, dostal niečo navyše a robil všetko, my sme len podpisovali. Nie žeby sme nevedeli účtovať, ale pravdu povediac nikomu sa nechcelo. Externé účtovníctvo má veľkú budúcnosť.
Funkcie sme si podelili tak, ako sme sa na začiatku dohodli, len presne vymedzili práva a povinnosti. Právo zastupovať spoločnosť navonok mal každý, ale pri rozhodovaní o peniazoch boli vždy potrebné tri podpisy. Okrem výplat, nad tými som mal dohliadal iba ja.
Netrvalo ani dva mesiace a vďaka Petriným kontaktom sme začali byť ziskoví. Veľa podnikateľov uvítalo naše služby. Pomáhali sme diskrétne a na čoraz vyššej úrovni.
Tak vznikla spoločnosť VNP s. r. o. VNP – Vymáhanie nedobytných pohľadávok... alebo Vydieranie neplatiacich podnikateľov? Zvláštne, po roku v tomto biznise už ani neviem.
... pokračovanie zajtra ...
((Každá firma prežíva krízu. Menšiu alebo väčšiu. Neobišlo to ani nás. Ekonomike a hospodárstvu v našej maličkej krajine v srdci Európy sa pohoršilo. Dokonca sme boli nútení v dvoch prípadoch vymáhať peniaze aj od klienta.))
