- Nevadí ti to? – pýta sa Petra.
- Ako ten dym? – pýtam sa s úsmevom namiesto odpovede.
- Áno, však si hovoril, že nefajčíš.
- Hej. Máš chuť? – ponúknem Petru.
- A čo máš?
- Dievča, dievča, ty sa čím ďalej tým viac kazíš.
- Iba reprezentujem náš štát.
- Elegantné, vlastne si ukážkový oddaný občan.
- Presne tak. Zoberieme to?
- Jasné, aj tak nie je na výber.
- Zdá sa mi, akoby by sme menili kabát – vážne sa zamýšľa Petra.
- Nič nemeníme, zmenilo sa len počasie.
- Akoby sme šli proti sebe.
- Nie všetko zlé je aj prehnité. Je to ako s jablkom. Keď zistíš, že je červavé, okamžite ho považuješ za zlé. Pritom zhnitý je väčšinou len stred – snažím sa nájsť pozitívne hodnotenie novej zákazky.
- Lenže jablko nemá ústavu a vlajku. A keď ho necháš bez vykrojenia stáť, zhnije celé – protirečí Petra.
- Sme mladá republika.
- To je pravda, ale v tomto prípade riskujeme viac, ako kedykoľvek predtým. - Áno, riskujeme, no ja nechcem vymáhať večne.
Každá zákazka si vytvára svoju osobitnú politiku. Našu novú si však politika vytvorila sama. Rozdeľovanie, honosne nazvané privatizáciou, naplnilo korytá. Prehnalo sa pár vĺn a za nimi ako Mojžiš prišli noví pionieri. Namiesto zasnúbenej krajiny ich však čakala len tabuľka “s.r.o.” prípadne “Súkromný pozemok - vstup zakázaný”.
Nášho nového klienta môžeme familiárne nazvať Otecko. Náš štát v zastúpení, osobne. Jednou z priorít štátu pár rokov dozadu, bolo investovať do dopravy svojich občanov, na takúto investíciu však príslušný rezort nemal peniaze. Keď dopravu, tak poriadnu. A keď lietadlá, tak so západným sklonom krídel. Lenže štátne aerolínie, ak vôbec môžeme použiť takýto terminologický výraz, nemôžu fungovať len s dobrým vetrom. Bolo nutné požičať si potrebné finančné zdroje. Našťastie sa našli dobrí ľudia. Slovo dalo slovo a vznikla leasingová spoločnosť. Ideálne riešenie, bohužiaľ leasingová spoločnosť sa dostala do finančných problémov a tesne pred ukončením nájomného vzťahu, celý letecký park získala nová spoločnosť. Len za cenu nápadu. O tom, že ľudia v pozadí novej vlastníckej firmy boli tí istí, ako v pôvodnej, je škoda hovoriť. Logickým krokom, keďže štát nemal peniaze na zabezpečenie náhradného leteckého parku, bolo zavedenie vysokého nájomného zo strany staronových vlastníkov. Nová spoločnosť dostala zaplatené za nájom strojov a navyše lietadlá zostali v jej vlastníctve.
Vládny program je aj o plnení volebných sľubov. Jeden zo súčasných úspešných politikov sa v rámci boja o svoje postavenie a preferencie, rozhodol zamerať sa vo svojom programe vyjasnením finančných vzťahov a majetkových pomerov, následne na zníženie štátnych výdavkov. Podarilo sa mu vyriešiť viaceré kauzy, jedna z hlavných, ktorá zostávala, bol prenájom leteckého parku. Ako sa tento pán dostal ku kontaktu na nás, si môžeme domýšľať, ale pravdu nevieme. Vedeli sme, že sa o nás niekto zaujíma, ale nevedeli sme súvislosti. Začali sme sa ťažšie dostávať ku niektorým informáciám. Vysvetlenie prišlo v podobe neohlásenej návštevy dvoch pracovníkov štátnej informačnej služby.
- Vieš v čom je špecifická štátna zákazka? Buď je dobre zaplatená alebo ju urobíš. Mohli by sme sa dobre nabaliť – uvažuje Mišo.
- Nie sme sami. Musíme ísť nepriamo, aby sme sa v tom svinstve neokúpali celí. Na zemi vidíme zdochlinu, ale vôbec sa nepozrieme hore. Tam sú ešte väčší dravci. Bezúhonnosť je veľmi relatívna – snažím sa triezvo pozerať na novú zákazku.
- Máš pravdu, s kameňom v ruke je každý nevinný.
- Môžeme použiť ich vlastný nápad. Navrhovala by som zadĺžiť ich a previesť majetok – začína plánovať Petra. - Nápad je dobrý, ale to by trvalo roky – oponujem.
- Mýliš sa. Keď využijeme, čo máme, všetko pôjde v svižnom tempe. Bojovať na strane byrokracie je podstatne ľahšie ako proti nej.
- Získali skoro odpísaný tovar v zostatkovej cene. To bolo pred dvoma rokmi. Teraz je odpísaný. No aktuálne ocenenie majetku bude stále vysoké – dopĺňam Petru.
- Záleží na tom, kto oceňuje. Sumu si upravíme podľa potreby, tam problém nie je. Vyrobíme im platobnú neschopnosť a necháme ich skrachovať. Nezabúdaj, že štátne orgány sú na našej strane.
- A potom?
- Vyhlásime exekúciu na majetok a navrhneme vyrovnanie. Suma pohľadávok voči nami požadovanému majetku. Samozrejme ocenenom v príslušnej cene.
- Dobre, ale kebyže dôjde na konkurz, tak by sme všetko pokazili.
- Tomáš, Petra má dobrý nápad. K ničomu nedôjde, veď preto a nato podnikáme. Prihodíme sa im ako úraz, s trvalými následkami – ubezpečuje Mišo.
Výborne, všetci traja uvažujeme rovnako. Tak to má byť, žiadne pochybnosti a od začiatku pozitívne myslenie. Nech sa vyskytnú akékoľvek komplikácie, určite sa na ne nájde riešenie.
- Pán Starila, odhadca majetku? – oslovím staršieho pána čakajúceho na vyšetrenie v nemocnici.
- Áno, poznáme sa?
- Na tom nezáleží. Čakáte na niečo?
- Na vyšetrenie...
- Netreba sa vzdávať, raz určite zavolajú – ironicky podotknem.
- Už som tu štyri hodiny.
- To je smutné, vidno na vás, že máte typický problém domorodého zákazníka.
- To je aký?
- No, buď vám venujú prehnanú pozornosť a nakoniec ošklbú alebo nevenujú žiadnu pozornosť a keď vám povolia nervy, tak vás ošklbú aj tak.
- Tiež idete na vyšetrenie?
- Ale kdeže, idem vám pomôcť.
- Ošklbať? - Pán Starila, ste cenný človek a máte v rukách tromfy.
- V rukách mám tak akurát artrídu.
- Mýlite sa, ale nechajme to. Nikde vás nemôžeme zohnať. Už vás hľadáme dva dni a stále neúradujete.
- Nemocnica. Ak ma dnes zoberú, ešte budem mať dve vyšetrenia. V úrade budem až budúci týždeň.
- To sa nedá všetko stihnúť za jeden deň? Čakáte na výsledky? – vyzvedám z nefalšovaným záujmom.
- Žartujete? Toto je štátne zariadenie, pozrite sa okolo, najviac tu nenariekajú pacienti. Samozrejme, že sa to dá stihnúť.
- Tak im to povedzte. Povedzte, že sa ponáhľate, prichádzate o zárobok, o nervy. Duševné zdravie je tiež dôležité. U nás má ľudský život menšiu hodnotu ako zmluva na dodávku liekov. Tak na čo čakáte? Roky oceňujete cudzí majetok, ale vlastný život pokojne predávate pod cenu.
- Došľaka, akým právom ma posudzujete?
Náš nevinný rozhovor náhle prerušila mladá sestrička. Otvorila dvere ambulancie, usmiala sa na pacienta, ktorý prišiel pred pár minútam: „Á, pán magister, poďte ďalej.“
Tak to teda nie. Človek, ktorý tu čaká od rána a má byť na rade, je zase na druhej koľaji. Stáva sa, lenže toho človeka okamžite potrebujeme.
- Slečna, ak sa nemýlim, na rade je podľa zoznamu niekto iný – pristúpim ku dverám.
- Berieme, podľa závažnosti prípadov. Poďte pán magister. - Pôjde ten, čo je na rade. Žiadny magor alebo magister – tvrdo poviem a pozerám sestričke do očí.
- Ale pán doktor...
- Nezaujíma ma nejaký váš doktor. Ten je tu rovnako pre všetkých. Rozumieme sa?
- Počkajte, spýtam sa – sestrička nervózne odpovie.
- Som objednaný, ponáhľam sa do roboty – vysvetľuje magister, ktorý sa očividne cíti trápne.
- V poriadku, zapíšte sa do zoznamu, sadnite si a čakajte. Nie ste tu jediný, kto sa ponáhľa. Toto nie je objednávacia ambulancia – uzemním ho ešte viac.
Možno som to trocha prehnal, ale takéto správanie je neprípustné. Sestrička si podľa novej masky na tvári, asi začala pripadať ako hlúpa husička s namaľovanými nechtami a neistým pohľadom. Tak jej treba.
- Pán doktor povedal, že ostatní pacienti majú čakať – dostane zo seba po porade s doktorom.
- Ustúpte. Dobrý deň pán doktor. Dúfam, že mi vysvetlíte vaše rozhodnutie – vstúpim bez pozvania do ordinácie.
- Ako doktor sám posudzujem závažnosť ochorení a...
- Prepáčte nepredstavil som sa. Tu sú moje papiere. Kontrolný úsek Ministerstva zdravotníctva. Práve som na ceste za riaditeľom. Z vašej nemocnice boli hlásené určité nedostatky.
Z útočného postoja sa rýchlo stane neistý. Čosi tu nehrá... doktorov pohľad ubieha ku hŕbe papierov na stole, ku skrini, nervózne blúdi po miestnosti. Vedľa skrinky na lieky je nešikovne zamaskovaná fľaša, podľa tvaru určite z alkoholu. Nie som tu preto aby som robil morálny výklad. Možno len niečo oslavujú. Teraz by nebolo najvhodnejšie vyvŕšiť sa na doktorovi, pán Starila musí byť v poriadku.
- Prepáčte, ja len...
- Nepochybujem o vašich odborných kvalitách, len nedovoľte aby vám záujmy sestričiek pokazili meno. Niektorí ľudia na chodbe čakajú od rána. Ordinácií určite nepomôže, keď jej ľudia nebudú dôverovať – ponúknem mu prijateľné riešenie.
- Už sa to nebude opakovať, osobne na to dozriem.
- Budem rád.
Podáme si ruky, vyjdem z ordinácie. Vo dverách oslovím pána Starilu, tak aby to všetci počuli:
- Pán Starila, prajem nech vám vyšetrenia dopadnú dobre. Verím, že sa rýchlo stihnete vybaviť. Veľa zdravia.
Niektoré vírusy sa šíria neuveriteľne rýchlo, takisto správy v nemocnici. Sestrička sestričke, sestrička doktorke, doktorka kolegyni, kolegovi. Každý si niečo pridá, uberie, domyslí a ovzdušie v takejto bubline začne byť poriadne prehustené. V každom prípade od zajtra bude pán Starila po vyšetreniach a konečne v úrade.
Nakoniec nebolo treba ísť ani za riaditeľom. Sekretárke som sa telefonicky ospravedlnil, že som odvolaný k naliehavému prípadu.
- Ako pokračujeme? – vyzvedám.
- Dobre, oslovila som kamošov, s exekúciu a s odkúpením pohľadávky by nemali byť problémy. To samé so spätným umiestnením. Pôjdu do toho – odpovie Petra.
- Ja mám pripravených pár náhod na organizovanie chaosu. Ak by sa našiel iniciatívny vôl, mám to ošetrené – pridá sa Mišo.
- Vakcínový prípravok alebo povinné očkovanie?
- Ani jedno, jednoducho porážka. Čo sa týka námietok vo vzniknutom konaní, nemyslím, že na ne bude čas. Spoľahnite sa.
- Jasné, ako vždy.
- Teraz neviem, či to nemyslíš ironicky.
- Žiadna irónia, máš plnú dôveru. Však sám uznaj, ako dlho to spolu ťaháme a vydržali sme to. Sme predsa tím – podporujem Miša.
- Vďaka, to som chcel počuť.
- Petra, ako sme na tom z časom?
- To je relatívne, záleží či bude dobrá vôľa. Exekúcia môže trvať mesiac a mesiac súd.
- Tak sa pusťme do toho.
... pokračovanie zajtra ...
