Príjemné nič nerobenie nás prešlo už po pár dňoch. Začína to byť nudné. Človek sa najskôr musí dostať do stavu, keď ho začne nudiť, nudiť sa. Potom môže začať znova. Stále však máme veľa spoločného, napr. stôl u Anjela a nedoriešený majetkový problém.
- Čo urobíme s penziónikom? – spýta sa Michal.
- Už je to penziónik? – usmievam sa.
- Jasné, bolo to niekedy niečo iné? Zbavíme sa ho.
- Ako?
- Inzerát, dáky známy... ja neviem. Tomáš, nezvoní ti mobil?
- Hej, zvláštne, mám nové číslo – stlačím prijatie hovoru.
- Valentovič, dobrý deň. Pamätáte sa na mňa?
- Spomínam si, zdravím vás – okamžite vložím do hlasu tvrdosť.
- Prepáčte, že vyrušujem, ale počul som, že už nerobíte. Mám pre vás návrh.
- Ďakujem, už sme skončili.
- Počkajte, prosím. Ide o môjho syna. Je to fajn chlapec, nechcem aby skončil zle.
- Nerozumiem.
- Chcem aby pochopil, že rozum oproti násiliu je lepšia voľba. Počul o vás, má vsugerovanú predstavu. Myslí si, že ste tvrdí chlapíci. Zoberiete búchačky, pripravíte päste a idete do akcie. Všetci sa vás boja.
- To je hlúposť.
- Ale on to nevie, je vo veku, keď ho takéto praktiky oslovujú. Nechcem oň prísť. Nechápe, že svet je o inom. Ukážte mu cestu.
- Vyrastal v zlej spoločnosti – sucho konštatujem.
- Nepopieram. Úprimne vás prosím o pomoc.
- V tom prípade hľadáme nástupcu. Môže mať osvedčené sídlo firmy a jej obchodné tajomstvo. Môžeme sa stretnúť.
- Ďakujem vám, ako sa odvďačím?
- Tým, že prídete o investíciu. Keď bude po všetkom, chcem aby budova VNPéčky zmizla. Skôr, ako na niekoho spadne.
- Máte moje slovo.
Riešenie, čo urobíme s bývalým sídlom firmy, sa nám ponúka samo. Valentovič je zvláštny človek. Bez ohľadu nato, čo bolo medzi nami, sa vzájomne rešpektujeme. Nech to znie akokoľvek divne, pri iných podmienkach by sme boli partneri. Sme rovnaké povahy a stojíme si za slovom.
Keď sme predali penziónik s obchodným tajomstvom, Junior vyzeral, akoby sa konečne našiel. Použil všetky svoje peniaze, dokonca si aj požičal od otca. Možno videl priveľa filmov. Naschvál sme sa správali drsne, hrali na mafiánov. Urobili sme spoločnú akciu. Páčila sa. Zbrane, násilné narážky, hrubé vystupovanie. Ako bohovia. Všetko sme realizovali za technickej podpory Valentoviča staršieho.
Ako sme očakávali, Juniorovi sa po pár dňoch samostatnej práce prestalo páčiť. Nemá žiadne zákazky, telefóny nezvonia. Doteraz si nič nepreveril, má len hmlisté informácie. Popri nezdravom sebavedomí má stále strach a ani nevie z čoho.
Dobrovoľne som sa rozhodol dokončiť lekciu a likvidáciu našej továrne na sny. Dohodli sme si stretnutie pri penzióniku. Idem pešo. Človek hrozne za volantom zlenivie a aspoň mám viac času rozmýšľať. (Aj o novom a lepšom aute). Na parkovisku čakajú dve autá. Junior a jeho dvaja kamaráti. Oblečení sú v tmavých kabátoch, kryjú sa tmavými okuliarami. Musím sa pousmiať, sú zlatí, ale stále to nie je ono.
- Ahoj Junior, vraj máš nejaké špeciálne želanie – oslovím ho s miernym pohŕdaním v hlase.
- Konečne! Musíme sa porozprávať – podráždene na mňa vyštekne.
- Veď preto som tu – kľudne odpovedám.
- Výborne. Chcem...
- Najskôr nech tí dva vypadnú. Prišiel som za tebou.
Pozeráme na seba, zvyšných dvoch kumpánov si ani nevšímam. Nejavím najmenšie známky nepokoja.
- Jasné, nechajte nás.
- To je už lepšie. Tak čo chceš?
- Ak si myslíte, že ma dobehnete...
- K veci.
- Nemal si prísť sám.
- Prestaň obkecávať, unavuje ma to. Posledný krát sa pýtam. Čo chceš?! – pritvrdím.
A je po sebavedomí. Junior rýchlo stratil rozvahu a spadol do detinskosti. Snaží sa hrať na silného a dôležitého. Ani si neuvedomil, kedy si dal dolu čierne okuliare. Na chvíľu sa cítil smiešne a podvedome zložil poslednú bariéru. Slepá ulička. Nevie byť tvrdý. Zvesené plecia a prázdny pohľad. Neuvedomuje si to, ale tento boj prehral ešte skôr, ako ho začal. Stačí kúsok a zrútia sa mu všetky hodnoty. Bude robiť, čo chcem. Ale preto tu niesom, niečo sme sľúbili a sľuby treba plniť.
Junior stojí predo mnou úplne zhypnotizovaný, plný neurčitých predstáv. Pozerám mu do očí, zdvihnutím obočia a jemnou mimikou mu naznačím, že môže hovoriť.
- Všetko je... lož. Ten dom je na spadnutie, nikto nás nepotrebuje. Myslel som, že to bude iné. Chcem... chcem späť svoje peniaze!
Konečne to zo seba dostal. Viditeľne mu odľahlo. Teraz nechce ani peniaze, hlavne aby som odišiel. Získať späť istotu. Milý Junior, ak si myslíš, že život ti padne k nohám, je to samé, ako med cez sklo lízať.
- Spomínaš, nepredali sme ti len dom, ale aj niečo cennejšie. Naše obchodné tajomstvo – kľudne vysvetľujem.
- Nič tam nieje. Všetko som pozrel.
- Ešte stále si to nepochopil? Dostal si čo si chcel.
Nechápavo pozerá. Dávam mu čas. Nech sa chlapec zamyslí. Možno na to príde aj sám.
- Klamali sme. Predtým aj teraz. Viem to ja, teraz to vieš ty, ale vie to aj niekto iný? Zamysli sa. Videl si len to, čo si chcel vidieť. Neohrozených tvrďasov, schopných čohokoľvek, čo bohatnú na slabosti iných. Násilie väčšinou plodí násilie, Junior, tadiaľ cesta nevedie. Na každého raz príde. Peniaze sa dajú zarobiť aj inak. Je obrovský rozdiel medzi životom v neistote, stratou svedomia a životom, ktorý ti niečo dá – na chvíľu sa odmlčím.
- Celý čas sme podnikali len s predstavivosťou a dopĺňaním. Už tomu chápeš? – pokračujem po chvíli.
- A čo tá akcia minulý týždeň?
- Urobili sme ju pre teba, dostal si presne, čo si chcel vidieť. Nič z toho nebolo skutočné. Len si nasledoval hru, ktorú sme pripravili.
- Je to... je to pravda?
- Áno, ale bez priateľov a ľudí, na ktorých sa môžeš spoľahnúť, nikdy nič podobné nezrealizuješ. Musíte si dôverovať, vzdelávať sa, veriť v úspech. To platí pre akékoľvek podnikanie.
Junior chvíľu pozerá s chuťou zabíjať. Naraz sa uvoľní. Pochopil. Na tvári mu vidno obdiv, úctu. Nevedome sa pootočí chrbtom ku svojim kamarátom. Rád kombinuje a zrazu sa mu otvoril nový svet plný možností.
- Je na tebe, či sa uzavrieš v svete, ktorý nemá budúcnosť, či bude z tebe sviňa, alebo dobrý človek. Teraz je to tvoja voľba – kopírujem jeho reč tela, a priateľským tónom hlasu ho dokonale presviedčam.
- To je vaše obchodné tajomstvo?
- Mali sme niekedy nejaké? Vrátime ti polovicu peňazí, domček si necháme. Ber to ako dobrú investíciu, skúsenosť na nezaplatenie.
- Neviem či výhodnú... súhlasím – zamyslene odpovie a pokyvuje hlavou.
- Rado sa stalo a dúfam, že nás niekedy pozveš na obed. Ak budeš niečo potrebovať, kľudne zavolaj.
- Ďakujem, určite sa ozvem.
- Veľa šťastia.
Silne si stisneme ruky. Rozhovor sme ukončili v priateľskej nálade. V priebehu pár minút sa medzi nami vytvorilo silné puto. Junior našiel človeka, ktorý môže byť pre neho vzorom a v mnohom pomôcť. Má inteligenciu po otcovi, dokáže sa rýchlo rozhodnúť. Všetko má pred sebou a na nápad s vymáhaním si o pár rokov ani nespomenie. Misia je splnená.
Skoro tri roky sme úspešne podnikali s fantáziou. Dokázali sme sa dostať nad systém, využiť naše zvyky, spoločenské predsudky a domýšlavosť ľudí. Možno sme nekonali vždy dobre, ale myslím, že prevláda to pozitívne. Našli sme si spôsob, ako vyjadriť svoj nesúhlas voči dianiu v našej spoločnosti. Bojovať proti nespravodlivosti. A boli sme úspešní. Dokázali sme pomôcť a pritom nás neobesili, ani nezavesili za rebro na hák.
Opäť mám dobrú náladu. S úsmevom sa otočím a kráčam preč. Aj pravda môže byť klamstvo, dôležité je ako blízko si ju necháte pripustiť. Naraz akoby so mňa spadlo všetko napätie. Možno to je tým, že som pretrhol posledné väzby. Dávno som sa necítil tak uvolnene, vyrovnane. Z pomedzi mrakov vykuklo slnko a ožiarilo podvečernú oblohu. Naozaj vydarený deň na ukončenie jednej etapy života a vykročeniu ku druhej.
... veľmi pekne ďakujem za Váš čas strávený pri čítaní a hodnotení tohto príbehu ...
Akákoľvek podobnosť so skutočnými udalosťami ale menami je čisto náhodná.
(niekedy viac, niekedy menej)
Tomáš Toček
