Auto odstavím neďaleko rakúskych hraníc, kde na stráženom parkovisku malého penziónu už čaká Mišova oktávia. Musíme všetko v kľude prebrať a rozanalyzovať získané informácie.
- Tak čo si všetko zistila?
- Majú zavedené kadejaké systémy kvality, organizácia a vnútorná štruktúra je prispôsobená materskému závodu v Nemecku. Firma prosperuje, každý mesiac vykazuje zisky. Veľká časť peňazí prúdi do investičnej činnosti. Rozširujú a zefektívňujú výrobu. Zamestnanci musia makať, ale výplaty nie sú primerané. Na pomery hlavného mesta sú len priemerné, ale manažérske platy dosahujú astronomické výšky. Tie pekné autá pred závodom sú zaplatené, aspoň podľa rečí, z peňazí, ktoré mali byť na koncoročné prémie. Nikto mi síce konkrétne nepovedal, kto sedí na peniazoch, ale podľa určitých náznakov a vyjadrení ako napríklad: „Tá sviňa na prvom poschodí“, „Limuzínový magnát“, „Vymytá hlava“ a podobne, to bude určite Želiez. Každému dáva na javo, že je najmúdrejší. Má čiernu limuzínu, kanceláriu na 1. poschodí a mladú sekretárku. Pravdaže, že nie je vôbec obľúbený.
- Ako sú na tom s peniazmi?
- V tom je práve problém. Peniaze nie sú. Akonáhle nejaké prídu, tak sa použijú na prefinancovanie pochybných projektov. Podľa toho, čo som počula, kupujú napr. kancelárske vybavenie za premrštené ceny. Podobne je to aj vraj aj s pochybnými marketingovými aktivitami firmy. Na každej zmuve je Želiezov podpis.
- Hm, voči zahraničnému majiteľovi sa stavia do pozície človeka, ktorému v prvom rade záleží na firme, ale v skutočnosti ju tuneluje.
- To najlepšie na koniec. Kupujú nové stroje a nielen z Progresu. Kúpili aj obrovskú modernú mašinu a na tú musí byť banková záruka.
- Nehovor! Ktorá banka bola taká prajná, že sa za nich zaručila?
- Jedna z tých dôveryhodnejších, ale správa audítora je viditeľne upravená.
- To znie ako trestný čin, no aj tak, peniaze teda nie sú. Nemajú ich z čoho zaplatiť. Mišo, čo navrhuješ?
- Pritlačíme na Želieza, skúsime sa dohodnúť po dobrom. Možno peniaze má, ak sa priveľmi nezaplietol do svojich pokútnych obchodov. Uvidíme, však oči máme.
- Dobre, stále sa drž v ústraní a čakaj. Večer sa stretneme so Želiezom, budeme akože jednať o podmienkach obchodu. Samozrejme, že určitú rolu zohrá aj alkohol. Vo vhodnej chvíli nechám Želieza a potom príde tvoje vystúpenie. Naženieš mu strach, ale nie, aby si ho fyzicky zranil. To si nemôžeme dovoliť. Keď bude spracovaný, tak mi zavoláš a mobil dáš Želiezovi. Ja mu už vysvetlím čo a ako.
- Fajn, môže byť. Poistíme sa. Zoberiem si diktafón a celý rozhovor pekne nahrám. Aby sme sa nemuseli zapletať do zdĺhavého vydierania, aj keď to možno bude nutné.
- Ešte jedna malá otázka. Čo ak nepríde sám? To by nám mohlo urobiť poriadny škrt cez rozpočet.
- Čo sa dá robiť, budeme musieť počítať aj s takou alternatívou, aj keď je nepravdepodobná. Je to žralok, obchodný samotár – zhodnotím.
Nebolo ani sedem hodín a Želiez už vchádza do reštaurácie. Sám. Mišo sedí dnu, my pozorujeme objekt z protiľahlého parkoviska. Potešilo ma, že neprišiel autom, asi si chce vypiť. Toto želanie mu veľmi ľahko splníme.
Ešte chvíľu čakáme a presne o siedmej otvárame dvere. Želiez už sedí za stolom. Veľmi blízko pri dverách. To mu treba zatrhnúť. Každá lepšia reštaurácia má predsa oddelenú miestnosť pre návštevníkov, ktorí nechcú byť rušení.
- Dobrý večer, pán Želiez. Prosím, nehnevajte sa, že vás vyháňame od stola, ale máme vzadu rezerváciu. Aspoň nás nebude nikto rušiť.
- V poriadku, aj tak tu trocha ťahá.
Aké je to ľahké. Môj odhad sa absolútne potvrdil. Možnosť ďalšieho finančného tunela, vidina peňazí a viera vo vlastnú dokonalosť mu nedovolili niekoho si prizvať. Veď by sa musel deliť.
Na stole nás čaká malé predjedlo. Pomaly jeme, rozprávame sa o všetkom možnom. Zámerne vynechávame z debaty obchod.
Želiez vystupuje ako skúsený profesionál. Vidno, že takýchto rokovaní absolvoval veľmi veľa. Asi si myslí, že aj dnes to bude ľahké. Skoro by som ho poľutoval. Petra mu nahráva do karát. Vyzdvihuje veľkosť a úspechy firmy, obdivuje jeho postavenie a stimuluje jeho ego. Až tak žiary spokojnosťou. Rád počúva o úspechoch firmy, ktoré si podľa všetkého privlastnil, a ešte radšej si necháva lichotiť od peknej a príjemnej spoločníčky.
Z predjedla prechádzame na bohatú večeru. Veď sme vedúcemu reštaurácie nechali pekný peniaz, a to nielen za jedlo, ale aj za služby, ústretovosť a nevšímavosť. Čo je však tých pár tisíc v porovnaní s miliónmi. Pomaly dojedáme a pekná čašníčka, vybral som tú najkrajšiu, nám donesie nápoje. Pripijeme si na ďalšiu spoluprácu. Petra sa na chvíľu zatvári znechutene. Aj by som sa zasmial, ale teraz by to nebolo najvhodnejšie. Až teraz pochopila, že celý večer zostane len na nealku.
Spolu so Želiezom pijeme pivo. Veľmi dobrý nápoj. Ako v tej starej pesničke: „Pivo to je zdravý nápoj, má on v sebe silný náboj... Pivo, pivo, pivopivopivo.“ Samozrejme je zdravé a chutné, podľa môjho skromného názoru slovenské pivá patria k najlepším, pre naše zámery je však dôležitejšie, že pivo je aj veľmi močopudné. Keď vypiješ pár pív, tak po každom ďalšom pohári človek behá na záchod jedna radosť. Dopijeme prvé a čašníčka s milým úsmevom príde zobrať poháre.
- Ešte pivo, páni?
- Samozrejme, buďte taká láskavá.
Chudák Želiez, nemal čas ani zareagovať. Čašníčka odchádza, keď ju zrazu stopnem.
- Ja by som vás poprosil ešte o vodku a k tomu zo dva deci sódy. Dva krát.
- Hneď to bude.
Želiez zas nedostal šancu vyjadriť sa. Začína popíjať druhé pivo a ja otváram diplomatku. Vytiahnem úhľadne napísanú predbežnú zmluvu a podsuniem mu ju. Číta a číta, pomaly popíja. Po chvíli sa všadeprítomná čašníčka objaví zas. Tentoraz sa ani nepýta, pred každého postaví pivo a poldeci.
- Súhlasíte so zmluvou?
- Áno, ale chýba v nej dodací termín a cena.
- Preto sme tu.
Rozhovorí sa o prevádzke, o problémoch so zásobovaním, o možných technologických zádrheľoch. No, akokebyže ma to zaujíma. Dopije tretie pivo a znervóznie. Preloží nohy, podvedome sa pohráva s vecami na stole. Zjavne ho začína tlačiť močový mechúr. A fakt, po chvíli sa ospravedlní.
- Prepáčte, viete mi povedať, kde je tu WC?
- Pánske, sú za tou stienkou vpravo – milo odpovie čašníčka.
Odpochodoval na toaletu. V tom momente Mišovi zazvoní mobil. Iba raz. Vie, čo má robiť a kto volá. S Petrou si domýšľame, čo sa deje ďalej.
Želiez sa mierne opitý odľahčuje na záchode. Zrazu zhasne svetlo. Možno si zanadáva, čo najrýchlejšie ukončí to, po čo tam prišiel, zapne sa a chce sa vrátiť k stolu. V zámke sa otočí kľúč a nejaká tmavá silueta pritlačí Želieza o stenu, do obličiek mu vrazí prst alebo pištoľ, a opýta sa či sa pamätá na Progres. Želiez s maličkou dušičkou bude chcieť klamať, ale silnejší stisk mu osvieži pamäť. Jasné, že si pamätá. Samozrejme bude chcieť vedieť, s kým má dočinenie. Určite hneď nestratí duchaprítomnosť a potlačí strach, ktorý mu však zase naženie pár tvrdých slov. Do toho zazvoní mobil: „Niekto by chcel s tebou hovoriť.“
- Pán Želiez, musíme sa porozprávať.
- Vy?! Čo... čo chcete? Kto ste?
- Peniaze, čo iné. Pár ľudí v Progrese je už dobre naštvaných.
- Ale ja žiadne peniaze nemám.
- Ak nie ty, ak nie Sotir, tak kto?
- Nie ste jediný, komu Sotir dlhuje peniaze. Mňa nezastrašíte.
- Spadol si priveľmi hlboko? S niekým si sa zaplietol?! Čo všetky tie dlhy, okrádanie. Je to všetko tvoja práca, však áno?
- Áno, vlastne nie.
- Vyber si! Čas sa kráti a tvojho spoločníka už určite prechádza trpezlivosť.
- Sľubujem, akonáhle sa dostanem k nejakým peniazom určite zaplatím.
- To ti mám veriť? Po všetkých tých nevýhodných kontraktoch? Kupovať veci za premrštené ceny a brať provízie? Spôsobovať firme straty a spoliehať sa, že všetko zachráni krátkozraký zahraničný investor? Čo ten zmanipulovaný audit? Koľko miliónov ti kvaplo do vrecka? – blafujem, dúfam, že správne. V podstate nič konkrétne neviem, ale ako sa hovorí, bez vetríka sa ani lístok na strome nepohne.
- Ako to viete?
- Takže je to pravda?
- Nie, prisahám, nikdy som sa neobohatil.
- Neklam! Začínam strácať trpezlivosť. Takže ešte raz j e t o p r a v d a ?
- Áno, doboha áno, donútili ma, mám choré dieťa... veď firma prosperuje.
- Prestaň je mi s teba zle.
- Čo, čo chcete ešte počuť? Áno, zobral som si nejaké peniaze...
- To by stačilo, nič ti neurobíme.
Obyčajný chudák. Špiniť si ruky s takým hajzlom je pod našu úroveň. Mišo vsotí nešťastného tunelára do kabínky.
Skôr ako sa dostal zo záchodu, zobrali sme si veci a odišli. Objednali sme mu ešte jedno kolo, nech nepovie, že si nevieme uctiť hosťa. Chlap peniaze nemá. Priveľmi sa zaplietol. Budeme musieť nájsť iné riešenie. Hlavného mesta sme si užili až až, je čas vrátiť sa domov.
- Petra, prepáč prosím ťa to nealko, ale bolo to nutné.
- Už viem. Prepáčené.
- Nie, ešte nevieš. Tu máš kľúčiky, ideme domov.
- Ale ešte nemám vodičský!
- Pila si alkohol?
- Nie.
- Tak potom neodvrávaj. Som akýsi unavený. Asi budem spať.
Slovenské vedenie Sotiru peniaze nemá. Firma je navonok zdravá, ale vo vnútri prehnitá. Má však majoritnú zahraničnú účasť a to znamená aj zahraničných majiteľov. Podľa výpisu z obchodného registra a Petriných informácií je majiteľom obrovský nemecký strojárenský koncern. Tým sa eliminovala možnosť, že nemecké podsvetie perie na Slovensku špinavé peniaze.
Každý z nás vie plynulo hovoriť nejakým svetovým jazykom. V nemčine je najlepší Mišo, takže úloha porozprávať sa s majiteľmi pripadla na neho. Nemci síce nechceli sprvu veriť informáciám o tunelovaní firmy, ale dohodli sme sa na stretnutí.
Pripravovali investičný plán rozvoja Sotiru a mali tam naplánovanú cestu. Najskôr si spravia menšiu odbočku a pred návštevou svojej dcérskej firmy sa zastavia u nás.
Na našom malom parkovisku vedľa audiny a oktávie zaparkovali dva krásne mercedesy.
- Guten Tag!
- Guten Tag!
Pohostíme ich, rozprávame sa, precvičujeme nemčinu. Tlmočníčka iba znudene popíja kávu a myslí si svoje. Čo nás po nej, za svoj plat si môže myslieť, čo chce. Vysvetlíme im situáciu, koho zastupujeme a čo sme zistili. Pustíme našu amatérsku nahrávku a tlmočníčka opäť nachádza stratenú inšpiráciu.
Najskôr sa tvária neveriacky, ale po chvíli menia názor, dokonca badať jasné stopy hnevu. Slušné správanie a príjemné vystupovanie robí divy. Nedokážu si nás spojiť s tvrdými vyhrážajúcimi slovami v nahrávke. Nakoniec, tvrdíme, že ide o externú spoluprácu so špecializovanými firmami. Vieme si ľudí získať na našu stranu.
Pýtajú sa na našu mienku, chcú vedieť náš postoj. Mišo im vysvetľuje, že ak firma stratí povesť a imidž, je aj na Slovensku odpísaná. U nás to síce trvá dlhšie, ale zákony konkurenčného boja platia aj na našom deformovanom trhu. Sotir meno stratil a pomôcť môže iba radikálne riešenie.
Nakoniec sa rozchádzame ako priatelia s prísľubom, že ak sa naše informácie potvrdia, budeme prví koho odškodnia.
Neprešli ani dva týždne a na náš účet nabehli peniaze. Všetko sa ututlalo. Progres dokázal odvrátiť konkurz a dostal aj veľkú objednávku z materskej firmy Sotiru. My sme sa opäť posilnili vo viere, že v podstate konáme dobro. Zle dopadol len Želiez. Podľa interných informácií firmy, bol obžalovaný a hrozí mu niekoľkoročný trest.
- Petra, kedysi si povedala, že to čo robíme je neetické. Tu máš názorný dôkaz o opaku. Nielenže ľuďom pomáhame, ale koniec koncov namiesto deväťdesiatich ľudí prišiel o prácu iba jeden človek. Ten jeden ťa bude možno nenávidieť, ale ostatní nám budú zaviazaní. Tým si zas zlepšíme meno a ľudia nás podvedome pasujú za novodobých Jánošíkov, čo zlým berú a dobrým – teda aj nám – dávajú. No, nepáči sa ti to? Dá sa vôbec niečo vytknúť mojim argumentom?
- Máš pravdu, nedá.
... pokračovanie zajtra ...
(Nedobrovoľne nás vysťahovali. Zmenilo sa počasie, ohlásila sa jar a zmenila sa aj statika domčeka. Firma, ktorú sme si najali, poriadne maká. Spevňujú základy, neustále skúmajú podložie a namáhajú sa rozmýšľaním o najlepšom riešení. Krútia hlavami a občas po nás vrhajú nechápavé pohľady. Isteže, najlepšie by bolo všetko zbúrať a zmieriť sa so stratou. No nebude to také ľahké. Už sme tu investovali nejaké peniaze a prežili časť svojho života)
