Idylku náhle preruší nepríjemný vysoký zvuk diamantovej brúsky. Stavbárom asi začalo vadiť, že už polhodinu stojíme s Mišom, so skríženými rukami opretí, o auto, nič nehovoríme, iba pozorujeme. O chvíľu sa taxíkom doviezla Petra. Všetci traja sledujeme každú stavebnú činnosť, sem tam pokrútime hlavou.
Majster je poriadne nervózny a robotníci veľmi rýchlo stratia náladu. Ani jedného z nich nenapadlo, že sa stali súčasťou experimentu. Pokusu zameraného na zistenie zmien správania sa ľudí, ktorí sú sústavne kontrolovaní. Takýto experiment je však poriadna nuda, a tá brúska do toho, navyše pripravujú zbíjačku.
Stavbári síce spočiatku nedali na sebe znať otvorený odpor, statočne si plnili pridelenú úlohu usilovných vykonávateľov práce, ale zúfalstvo a nechuť ich dohnali ku krajným opatreniam - vybalili brúsku, vyteperili z auta zbíjačku a zapli kompresor. Teraz znepríjemňujú život oni nám. Radšej odchádzame, ešte síce nie je čas obeda, ale lepšie ako nerobiť vôbec nič, ani za cenu vedeckého pokroku.
Nastúpime každý do svojho auta. Samozrejme Petra ku mne. Veľmi rýchlo si zvykla na pohodlie luxusnejšieho automobilu. Vidím na nej, že na niečo usilovne myslí, chce mi čosi oznámiť. Mišo už odišiel, no my stále stojíme na parkovisku a znevažujeme stavbárov. Tvárim sa nezúčastnene, ale už nedokážem potlačiť úsmev.
- Čo ti je zase smiešne?!
- Myslel som si, že sa ma chceš spýtať na niečo iné, ale keď si už začala, tak ty.
- Zase sa hráš na chytrého?
- No tak, nezahováraj, čo ťa ťaží?
- Nič, vôbec nič. A prečo vlastne ešte stojíme?
- Si akási nervózna na to, že nemáš žiadne problémy, nič nechceš a nič ťa neťaží.
- Nie som nervózna.
Akonáhle dopovedala pootvoril som dvere a rukou, ktorú som mal len tak položenú na volante som nečakane zatrúbil. Badateľne ju trhlo, ale nielen ju. Murár, ktorému práve podávali vedro z maltou, sa strhol a nechutne okydal podávača. S Mišom sme si svojho času sľúbili, že človek by mal aspoň raz za deň urobiť nejakú hlúposť. S potešením musím skonštatovať, že tento sľub stále plníme. Na dnes som tento sľub splnil, ba prekročil. Dve muchy jednu ranou. Paráda.
- Vôbec, ale vôbec nie si nervózna, však?
- Musíš byť vždy taký... taký sprostý?
- Nie, ale teraz som mal jedinečnú príležitosť.
Zase sa smejem, vlastne sa smejeme obaja. Ak si niekto myslí, že nám pokazí náladu len tým, keď bude naprázdno púšťať brúsku a sem tam zapne zbíjačku, je na omyle.
- Tak čo si to vlastne chcela?
Z Petry viditeľne spadlo vnútorné napätie a posledné zábrany.
- No ja len, či by si mi nedovolil trochu zašoférovať. Taxík je drahý a nie je to ono.
- Ešte pred mesiacom si tvrdila, že si na to stará. Že sa radšej necháš odviesť.
- To, ale bolo pred mesiacom. Sám hovoríš, že ľudia sa menia.
- Máš pravdu, ale ty si stále tá istá. Presadni si.
- Ďa-ku-jem. Môžem s...
- Prestaň, lebo si to rozmyslím.
O pár minút vchádzame do reštaurácie. Stále v dobrej nálade a vysmiati. Michal nás už čaká pri stole.
- Vy dvaja vyzeráte, ako keby ste pred chvíľou prežili najšťastnejšie okamihy svojho života. Možno aj najvzrušujúcejšie...
- Zato ty vyzeráš ako odmietnutý Casanova.
Prinesú nám jedlo. Debatujeme. Pri susednom stole sedí mladík, mieša si čaj a číta Šport. Miša zjavne zaujme titulok. Ponúknite niekomu prst a môže sa stať, že vám zoberie celú ruku. Noviny rýchlo zmenia vlastníka, stačí iba jeden škaredý úsmev a pekná prosba.
- Dnes je hokej – vypátra Mišo.
- To sú mi novinky. Na to potrebuješ noviny?
- Mohlo by to byť zaujímavé. Aj tak nemáme čo robiť.
- Ešte nikdy som nebola na hokeji. Myslím tak naživo.
- Ideme.
Hokej trval, s cestou tam a späť, až do neskorého večera. Oddýchli sme si a vybláznili sa. Zapadli sme medzi publikum. Neformálne oblečení sme horlivo povzbudzovali, komentovali a kritizovali. Musíme takto vypadnúť častejšie. Práca nás skoro pohltila.
Na druhý deň sme navštívili Boras. Máme pár typov pre úspešnejšie podnikanie a v Borase ich vedia vždy oceniť. Cestou späť zastavujeme v malom motoreste. Nemáme sa kde ponáhľať. Nie sme hladní ani smädní. Chceme si len tak posedieť, popočúvať kuloárne reči. Petra si odo mňa požičala auto a ide sa pozrieť k blízkym vodopádom. Nepripojili sme sa, je tam naozaj pekne, ale s Mišom sme pri vodopádoch strávili nejednu chvíľu.
Vojdeme dnu. Aha, no koho to nevidíme. On a sám. Aké šťastie. Dnes sme ešte nevyviedli žiadny žart a teraz sa ponúka priam ideálna možnosť. Navzájom sa ponúkneme žuvačkami, každý si zoberie dve-tri, nahodíme mierne nepríčetný výraz a ideme na vec.
Zbadá nás. Chce vstať a zmiznúť, ale to sme už pri ňom. Ocitol sa medzi nami a stolom. Žiadna šanca.
- Čau kámo, ako sa máš? Kšefty sa dária?
Priateľsky ho buchnem po pleci. Usilovne žujem žuvačku, sem tam cmuknem. Mišovi sa dokonca podarí aj bublina. Netreba byť vždy len rezervovaný, treba skúsiť aj niečo nové. O nič nejde, chlapík je len malá ryba, ale náš spoločný priateľ sa len tak medzi rečou posťažoval, že malá ryba opäť neplatí. Podľa všetkého si myslel, že s takou malou sumou sa nám – úspešným vymáhačom neoplatí zaťažovať. Naozaj sa neoplatí, ale keď sme už tu. Okrem toho dnes sme ešte nič nevyviedli. Nebyť dokladov tak vlastne ani nežijeme.
- Tak čo s tou póhľadavkou? - hrozivo sa mu prihovorím, prežúvam napodobňujúc kravu.
- Népľuj naň, prósim ťa – pridá sa Mišo.
Cmuk, cmuk. Veselo mľaskám a slintám.
- Néboj, nézašpiním ho.
Mišo pozerá na malého podnikateľa s vypleštenými očami, retardovaným výrazom a otvorenou hubou, pričom občas nakloní hlavu.
- Máš koks?
- Čo blbneš, vidíš, že némá.
- A heráč?
- Préstaň, prósim ťa. Nézme tu préto – pripomeniem, účel nášho rozhovoru.
- Okej, čo s tou póhľadavkou!?
Strašne naň zreval. Skoro trhlo aj mňa. Nesmieme to prehnať, mohol by ho trafiť šľak.
- Ja o ničom neviem...
- Nézapieraj!
- Počkaj, póóčkaj, nésmieš tak zhurta. Prečo néplatíš!?
Tentoraz som zreval ja. Celkom zbledol. Strach má veľké oči, vyvalené s červenými žilkami. Viditeľne sme ho oslovili.
- Zaplatím, nebojte sa zaplatím.
- Já sa nébojím. Né je to táka vélká suma. Navál té peňáze!
- Ókamžite!
- Nemám...
- Ale máš.
- Naozaj nemám.
Pozrieme sa neho, potom významne na špecialitu šéfkuchára na jeho stole a pohľad vrhneme aj cez okno na odparkované Volvo. Vážnym materinským, trocha dotknutým hlasom mu spoločne dohovárame.
- Nérob si srandu. Tóto je náš plac.
- Koľko máš pri sebe?
- Čó stál ten oblek? A tá vesta?
- Aký máš PIN na karte?
Mišo je taký zaujatý rozhovorom, že nechtiac vyleje drahé červené víno na sako pána podnikateľa.
- Né, ten oblek už nébereme.
- Máš pravdu. Kto to kédy videl, jesť ako prasa.
Odmlčali sme sa. Začnem sa hrať so servítkom, beriem vidličku a schuti vyjedám s podnikateľovej porcie. Mišo úplne realisticky napodobňuje tik v oku. Ináč sme ticho. Napichujem kúsky mäsa a s pôžitkom ich konzumujem.
- Prestaňte, prestaňte už! Môžeme sa dohodnúť ako normálni ľudia.
Prestanem, milo sa usmejem, rukou ho poťapkám po líci.
- Nó vidíš. Íde to aj pó dóbrem. Tu máš príkaz na úhradu, uhľadné ho výpiš. Ak névéš údaje, tu máš télefon. Závolaj si. Sme ti úplne k službám.
- Ak chceš vbéhnem ti do auta po péčať – ponúkne sa Mišo.
- Netreba. Mám ju zo sebou!
Ani nepotrebuje požičať telefón, použije vlastný, zisťuje správne údaje na platobný príkaz. Vždy sa oplatí mať nejaké formuláre po ruke, i keď doba pokročila a dnes sa uprednostňuje bezhotovostný platobný styk.
- Už ste spokojní?
- Nóže, né tak náhnevane. Ešte póprosim pódpis.
- Podpíšem, podpíšem, ale vás dvoch už nechcem nikdy viac v živote vidieť.
- Nezariekni.
Mišo sa postaví, uvolní mu cestu. Mierne sa ukloní a urobí slušne gesto rukou. Teraz už slušný a platiaci podnikateľ schmatne kabát a kŕčovito stíska kufrík.
- Dóvideňa.
- Zbohom!
Ani sme si nevšimli, kedy prišla Petra. Sedí na barovej stoličke, vedľa nej je už skoro dopitý nápoj a na plné ústa sa smeje. V duchu prastarého pravidla „Kto sa nesmeje s nami, ten sa smeje proti nám“ sme sa skoro nahnevali.
- Čo sa smeješ, máš nejaký záchvat?
- Népľuj, prósim ťa, na mna. Šak ma célu zášpiňíš.
- Zas si mala čo počuť a vidieť. Čó?
- Boli ste takí zlatí. Radosť s vami obchodovať.
- No a čo. Raz sa môžeme aj odviazať.
- Však môžem šoférovať?
- Hádam najskôr dopiješ.
Bol štvrtok a začalo sa pomaly zvíkendievať. V robote sme totiž už dávno zaviedli krátky deň. Samozrejme piatok. Asi sme jediná firma, ktorá má v podstate štvordňový pracovný týždeň aj zmluvne podchytený. Radšej sme v zmluve zakotvili všetky výhody pre nás zamestnancov, akoby sme neskôr mali klamať a ukracovať firmu. Základom japonského manažmentu je identifikácia zamestnancov s firmou. Ako študovaní ľudia to samozrejme vieme. Po aplikácii tejto zásady sme dospeli na maximálne možnú vývojovú úroveň. Firma sa identifikovala s nami a vychádza nám vo všetkom v ústrety.
... pokračovanie zajtra alebo až v pondelok ...
