Tentoraz nevydržali oni. Prichádza k nám majster. V ruke drží fľašu. Musíme ich riadne vytáčať, ak sa rozhodli podeliť sa s nami o životabudič.
- Tak ako ide?
- Dobre, dobre, cez víkend by sme to mohli dokončiť.
- Nejaké problémy?
- Nie... vlastne jeden. Nemusíte tu vystávať. Viete podrýva mi to autoritu. Zoberte fľašu a straťte sa aspoň na deň.
- Páči sa mi vaša úprimnosť, páči.
- Vždy som vedel, že sa s vami dá normálne dohodnúť.
Dal nám fľašu a pobral sa na odchod. Asi si myslí, že to bude len také ľahké.
- Šéfe, ešte chvíľočku.
- Dobre uvažujete, dobre, ale matematika vám asi až tak dobre nejde.
- Prečo?!
- Viete, sme dvaja chlapi – dámu nerátam – a tá fľaša je iba jedna. Dúfam, že teraz vy oceníte úprimnosť.
Neocenil. Naprázdno preglgol, čosi si zašomral a išiel preč. O chvíľu bolo počuť nadávky. Nepríjemná úloha pripadla najmladšiemu z čaty. Za pár minút prišiel s ďalšou fľašou.
- Od šéfa.
- Poďakujte sa mu. A nech toľko nepije.
- Odkážem.
Musíme byť pre nich strašné svine. Ťažko pracujú a ani vypiť im nedovolíme. V krčme nás isto hnusne ohovoria. Po obyčajných krčmách však nechodíme, takže nám to môže byť jedno.
Nasadáme a ideme na hokej. S pár hodinovým predstihom. Z vlastného pozemku nás vyháňajú, ani experimentovať nemôžeme. Máme dve fľaše a nevyslovený prísľub, že od majstra dostaneme v budúcnosti akurát tak nakladačku.
Šli by sme aj domov, ale čo tam? Tam to poznáme. A priatelia? Ešte pracujú. Užívajú si posledný deň v práci pred víkendom. Našťastie aj v takýto hektický deň fungujú múzeá a galérie. Hokej je až o piatej, ale múzeá sú otvorené. Presne do takejto inštitúcie zamierime, kúpime lístky a ideme na exkurziu. Sprievodkyňa vyzivuje, znudene prednáša, čaká kedy konečne vypadneme.
Asi nechápe, že nie sme školská exkurzia. Keď sa už niekam vyberieme, očakávame nejaký oceniteľný prínos z nášho rozhodnutia. Už sme vyrástli z rokov, keď nám stačilo chichotať sa na vtipných poznámkach spolutrpiacich, robiť si srandu. Aj keď s tou srandou..., vlastne nie sme až takí starí.
Nový cieľ - galéria. Zatvorené. Naše, po poznaní hladné oči padli na neďaleký pútač Biliard klubu. Bez najmenšieho zaváhania tam zamierime. Kanceláriu nám opravujú, takže sme neformálne oblečení. Dlhý kabát, riflové nohavice, kvalitná košeľa, Mišo má len tričko. Petra pekné šaty, pristanú jej. S Mišom si nasadíme slnečné okuliare, vopchám ruku do vnútorného vrecka na kabáte. Rozrazíme dvere a vtrhneme dnu.
Nie je to klasický biliard. Má len dve miestnosti, výčap a biliardové stoly. Privítalo nás hrobové ticho. Čašníčka prestane čapovať, ľudia, čo si chceli pripiť, ustrnuli s otvorenými ústami. Dôkladne pozeráme prítomných zákazníkov, akoby sme niekoho hľadali. Ako na povel si zložíme slnečné okuliare a vytiahnem z vnútorného vrecka ruku. Podľa výzoru a správania prítomných sa nám umelecký zámer, ktorým bol dramatický vstup mafiánov pripravených na vybavovanie účtov, podarilo úspešne naplniť
- Chceme hrať!
- Prepáčte, ale biliard sa u nás začína hrať až o šiestej.
- Asi ste mi nerozumeli. Chceme hrať!
- Prepáčte, ale...
Nestihla dopovedať. Beriem tri tága, Mišo z barového pultu gule a ideme k susednej miestnosti.
- Kľúč!
Odmerane berie kľúčik a ide otvoriť.
- Nezabudnite zapnúť svetlo a počítadlo! Vďaka.
Objavila sa Petra a zobrala si tágo a chce rozbíjať.
- Počkaj, dovolil ti niekto?
- Prestaň, nie som personál. Mali by ste sa nad sebou zamyslieť. Teraz ste to s drzosťou a hrubosťou prehnali.
- Prečo, vidíš tu krv? – nechápavo sa pýta Mišo.
- Vtipné, naozaj vtipné. Ste ako malé deti, ktoré našli novú hračku a chcú ju stoj čo stoj zničiť.
- Nevyrývaj, prosím ťa, radšej hraj – snažím sa vyhnúť rozhovoru.
- Prečo odbočuješ od témy? Mali by ste si uvedomiť, že nie ste páni sveta.
- Máš pravdu – súhlasím a celý incident ma začína poriadne mrzieť.
- Naozaj?
- Naozaj a myslím to úprimne. Sme akísi pracovne deformovaní.
- A ty sa prečo smeješ? – nahnevane pozerá na Miša.
- Prišlo mi na um, či ti chutí káva?
- Máš smolu, včera som to videla.
Petra ho dostala, zdá sa že pochopila zásadný princíp – na nezmyselnú otázku musíš s bohorovným kľudom reagovať rovnako nezmyselnou odpoveďou alebo protiotázkou. Ide jej to, tvári sa ako majster sveta, ktorý netuší že má pred pozitívnym nálezom.
- Kedy máme to stretnutie? – nevzdáva sa Mišo.
- Nie, tých som nepozvala.
Drží sa, treba nechať. Ale, hádam jej nedovolíme aby získala prevahu.
- Ty teda neprídeš? – zapojím sa.
- Samozrejme, zajtra tapetujeme...
Prekárali by sme aj ďalej, ale v susednej miestnosti sa prehriala atmosféra.
Traja mladí výrastkovia, ktorí pred chvíľou prišli obťažujú čašníčku. Chlap, ktorý sa jej zastane, skončí na zemi s rozbitým nosom. Jeho spoločník ani nestačí zaujať bojový postoj a leží na zemi tiež. Možno by sme nezasiahli, ale jeden z mladíkov dá čašníčke silnú facku. Chudina, spadne na zem a rozplače sa. Na dnes nebude mať pekné spomienky. Najskôr my a potom títo návštevníci, ktorí pokračujú rozlievaním nápojov a rozbíjajú poháre.
Tak to teda nie. Síce sme drzí a občas hrubí, ale takéto bezdôvodné ponižovanie... Tu končí každá zábava. Nahodím drsný výraz a oslovím neformálneho vodcu skupiny:
- Radím ti, pomôž slečne vstať a ospravedlň sa.
Chalani sú urastení a mierne pripití. Škoda, že nie sú riadne ožratí, bolo by to ľahšie.
- Vieš s kým hovoríš?
Vymeníme si z Mišom pohľady, nahodíme chladný pištolnícky výraz.
- Viem. S obyčajným chudákom, ktorý si myslí, že môže všetko.
- Nepleťte sa do našich vecí, lebo skončíte s prestrelenými kolenami.
Tak sa zdá, že chlapci sa hrajú na mafiu, chlapík ašpirujúci na krstného otca pritvrdí:
- Vypadnite, v tomto meste vládnem ja.
To ma už drží za golier a tvári sa ako najvyšší boss. Takže po dobrom to nepôjde. Švihom mu zospodu vyrazím ruky, schmatnem za koženú vestu a vrazím utešenú hlavičku. Mišo ďalšieho útočníka šikovne podkopne a pošle hlavou na barový pult. Medzitým sa zo zeme pozbierali aj obaja chlapi, ktorí si to odniesli ako prví. Práve v čas aby spacifikovali tretieho člena bandy. Teraz má on rozbitý nos a zvíja sa na zemi. Karta sa obrátila. Podám čašníčke ruku a pomôžem vstať.
- Prepáčte za predchádzajúce správanie. Bolo to len divadielko. Môžeme vám nejako pomôcť?
- Už ste pomohli viac než dosť! Ale, čo sa stane keď odídete?
Podľa nášho názoru naozaj nič. Nevítaní návštevníci sa budú správať úplne inak. S rešpektom. Najmä, keď Mišo otcovsky dohovára hlavnému agresorovi:
- Nech sa to viackrát už neopakuje. Nechceš hádam skončiť s prestrelenou hlavou. Alebo sa mýlim? Vieš veľmi dobre, že „Veľký šéf“ nemá rád, keď niekto veľmi vyskakuje.
- Prepáč nevedel som...
- Tak pekne zaplať za nápoje, za škodu a vypadni.
Podľa jeho reakcií je jasné, že je členom miestneho podsvetia, alebo nejakého gangu. Stále však má strach z vyššej moci, ktorá ho tam dotiahla. Nepozná nás a má fantáziu.
Vždy, keď sa stretneme s niekým, kto si hovorí „mafia“ alebo „podsvetie“, sú to ľudia v malých skupinkách, ktorí majú silu, iba keď držia spolu. Jednotliví jedinci sú obyčajné nuly. Podobne ako tí traja pred chvíľou. Pokope ich drží iba zmes strachu, pocitu sily a moci. Nakoniec sa ukáže, že tí tvrďasi sú obyčajní zbabelci s mizerným vzdelaním a sebauvedomením. Ľudia, ktorí v živote prakticky nič nedokázali.
- Musíte vždy tam, kde prídete spôsobovať problémy? – nahnevane sa spýta Petra.
- Petra, to nie je len náš problém. Je to problém celého národa, v ktorom čoraz viac vládne korupcia, lenivosť a nespravodlivosť.
- Nevyhováraj sa, prehnali ste to. Je mi jedno, čo ste urobili potom. Správate sa ako grobiani. Tí chalani boli ako vaše zrkadlo. Je mi z vás zle.
Veru, má úplnú pravdu. Degradovali sme sa na úroveň, ktorou opovrhujeme a pritom sme takí istí. Potrebovali sme lekciu.
S trápnym pocitom porážky, zamyslení vychádzame z podniku. Nasadneme do auta, pomaly ideme na štadión. Po desiatich minútach mlčanlivej jazdy zaparkujem. Stále ma ťaží zlý pocit, ale moje pery podvedome sformujú úsmev.
- Nejdeme ešte?
Mišo na sedadle spolujazdca už nedokáže potláčať tlmený smiech.
- Čo vám zase je?
Petre veľmi rýchlo došlo, čo je nám tak smiešne. Červená fabia, dve známe tváre. Hneď si to namierime priamo k nim.
- Čaute chlapi. Na hokej?
Akoby do nich blesk udrel. Obaja zbledli a zostali strnulo stáť.
- Dnes to bude dobré však?
- Áno...
- Ako sa vám darí? Platia?
- Nechali sme to.
- Nevadí. Vlastne by som sa vám chcel za celú firmu oficiálne poďakovať.
Milo sa usmejeme, Mišo vytiahne z auta fľašu a dá každému po stovke.
- Chlapi, naozaj vďaka.
- Nič sme neurobili...
- Ale no, nie tak skromne. Užite si hokej – poprajem im s úsmevom.
Nechali sme ich pred štadiónom. Hokej začal, povzbudzujeme. Naši známi nakoniec prišli na tribúnu oproti. Občas na nás pozrú, my na nich. Petra im kamarátsky zakýva. Aj na diaľku vidno, že sú akýsi nesvoji. V správach hlásili, že v regióne zúri nejaká viróza. Asi to bude tým - vydržali iba prvú tretinu.
Pondelok. Vďakabohu domček opravili. Opäť je tam ticho a sucho. Smiech je super vec, ale všetkého veľa škodí. S humorom je síce svet ľahší, ale na chleba si ho nenatrieš. Zvláštne, normálne sa teším do roboty.
... pokračovanie zajtra ...
(V prítmí baru sedí chlap a rovno pri „našom“ stole. Vyzerá primlado na vplyvného podnikateľa. Vyžaruje z neho dravosť, ale aj prehnaná drzosť. Táto kombinácia nepôsobí na mňa príjemne. Teraz je však dôležité zostať objektívny a prispôsobiť vystupovanie situácii...)
