Nemal som dnes veľmi dobrý deň. Od rána som pociťoval, že svet, na ktorom stojím, sa hýbe. Cítil som sa ako na lodi, ktorá sa plaví nekľudným morom a ja musím tomu všetkému odolávať. Netušil som, čo sa to deje, pretože taký pocit som naposledy mal keď…
Nemohol som tomu uveriť..
Vnímal som sa veľmi slabý, ako keby mnou niekto manipuloval, akoby mi niekto podsúval myšlienky, ktorými som si nebol vedomí, ale prijal ich za svoje a za reálne. Nedávno som na svojích hodinkách videl, že čas, ktorý ukazovali bol 14:25. No teraz je 22:13. Utekal som preto domov, ale doma som nikoho nenašiel. Keď som kričal, či je niekto doma, nikto sa mi neozýval, len som počul ozvenu mojho hlasu, ktorý však znel veľmi pomaly a cítil som, ako sa šíri ďaleko do priestoru. Premohol ma pocit, že som unavený. Vedel som veľmi dobre čo sa deje, preto som zobral zo svojej izby, ktorá bola neďaleko obývačky pero a papier a napísal pár viet, pre mojích rodičov.
„Viem, že ste tu, ale ja nevidím Vás a vy nevidíte mňa. Ako náhle však zmiznem, nájdete tento dopis na stolíku pri chodbe, ktorá vedie do mojej izby. Je istý plán, ktorý toto všetko spôsobil, ale nemôžem o tom hovoriť či písať. V momente, keď nájdete môj dopis, zastavte všade čas. Stopnite ho!“
Zrazu som sa ocitol v mojej izbe, kde som ležal na svojej posteli a môj pohľad smeroval k stropu. Vnímal som, ako moje telo zvyšuje svoju vibráciu. Moje viečka sa zatvárali a ocitol som sa na ďalšej zastávke. Pri zatvorených očiach som mal pred sebou veľa farieb, ktoré som dokázal rozlúštiť, boli to nejaké kódy, ktoré prezrádzali čo sa deje v mojej hlave. Vnímal som taktiež cudzie myšlenky, ktoré sa snažili spojiť s tými mojími a tak vytvoriť kľúč pre ďalšie dobrodružstvo.
Odohralo sa to veľmi rýchlo, keď som však otvoril oči, moj pohľad smeroval k znaku, ktorý určoval polohu, miesto a čas. Vedel som čo to znamená. Bol som opäť v tube napustenej tekutinou, v ktorej sa dá dýchať. Nevidel som rozmazane a cítil som, že moje telo je ľahšie a každý pohyb, ktorý som vykonal bol rychlejší ako myšlenka. Je to neuveriteľné! Zrazu som počul, ako niekto otvoril dvere a počul som, ako niekto chodí, nevidel som však nikoho. Svetlá zhasli a moje očakávanie čo nastane sa stupňovalo. V pozadí som počul hukot sirén a cez okná som videl ako bliká maják. Keď sa opäť miestnosť rozsvietila, nemohol som uveriť vlastným očiam. Stál som pevne na svojích nohách! Tuba, v ktorej bola tá tekutina, to všetko bolo zrazu preč. Ako je to možné?
Po mojej ľavej ruke bola chodba, ktorá bola sfarbená do zelena a po mojej pravej ruke som videl obrovskú mapu. Pripomínalo mi to ako keby to bola mapa hviezd, ale bolo v tom viac. Boli tam zakreslené body, planét, hviezd, vesmírne lode a čo ma najviach ohúrilo, boli tam súradnice miest ako Himaláje, letisko Denver, nejaký vlakový systém…
Nebolo mi jasné čo to má znamenať až doteraz…
Dostal som sa do stavu, kedy som cítil, že
pre niektoré veci existuje zmysel. Určitý dôvod
ako pochopiť to, čím som. To všetko chce hlboké
pochopenie, že svoje miesto a okamihy som si určoval
už dávno pred tým, než sa na oblohe objavil prvý slnečný luč.
Viem, že opäť som v stave kedy snívam. Kladiem si otázky a predo mnou sa otvára brána v ktorej sa cítim tak slobodne. Hlasy, ktoré počujem naznačujú, že nastáva niečo nové.
Otváram oči...
*pokračovanie*
Želaj si to, stále a vždy.
