Otváram oči a cítim, že moje telo leží na niečom chladnom. Odniekaľ sa šíria neznáme hlasy, ktoré hovoria neznámym jazykom. To svetlo, ktoré ma oslepuje je veľmi príjemne. Neviem ako, ale cítim, že sa ku mne niekto blíži...
Letím tunelom. Je sfarbený do farieb, ktoré si predstavujem. Cítim sa voľný. Pred mojími očami sa vynárajú postavy, ktoré majú na tvárach masky. Kde som ich videl? Sú také známe. Narátal som ich presne 33.
To číslo mi niečo hovorí. Ako keby predstavoval určitý rituál a magický symbol. Jedna z bytostí pristupuje ku mne a chytá ma za ruku. Vedia ma. V mojej hlave sa šíria cudzie myšlienky a ja to príjmam.
„Nachádzaš sa na miestach, kde tužíť byť. . Nemusím hovoriť nič. Dorozumievame sa telepaticky. Myšlienka je vysielaná a projektovaná ako druh informácie, ktorú si tvoj mozog vie preložiť tak, aby si to pochopil. No najväčšie elektromagnetické pole sa náchadza v tvojom srdci. Volám sa Joshua a som tvôj sprievodca, pretože si si ma vybral ešte skôr, ako sa toto všetko uskutočnilo. Môžme spolu komunikovať aj v rámci slov. Ale to je veľmi obmedzujúce. Až príde okamih, kedy si na všetko spomenieš, budeme komunikovať inak.“
-„Nerozumiem ničomu. Kde sme? Prečo mám pocit, že toto nie je reálne?“ – opýtal som sa.
-„A kde si myslíš, že sme? Nie sme nikde. Lebo nič iné ani neexistuje. Tvoje predstavy vytvárajú reality, ktoré sa šíria ďalekým vesmírom. Tvoje pocity dávajú týmto miestám „predstavám“ energiu a tým sa spúšťa niečo ako nový život.“
-„Chceš povedať, že ja som toto všetko vymyslel a že si to aj predstavujem?“
„Nemusím ti odpovedať. Pretože už skôr ako si sa to opýtal, si vedel, čo si skutočné myslíš.“
Joshua ma viedol cez nejaké chodby a nezaregistroval som nič, len ticho. Neprehovoril a ani som nemal pocit, že by som mal v hlave nejakú cudziu myšlienku. On určite tuší, že sa ho chcem opýtať na nejaké tie veci, ale radšej som to nechal tak. Pohybovali sme sa na miestách podobných nemocničným chodbám. Bolo to také tiché, ale prekvapivo živé prostredie. Vedel som, či skôr cítil, že to miesto je plné života, ale okrem nás dvoch som nevidel nikoho.
-„Teraz na chvíľu ostaneš tu a ani sa nepohni. Ja som hneď späť. Hlavne si nič nepredstavuj a buď myšlienkami na tom mieste, kde sa nachádzame.“
Joshua sa pred mojími očami stratil. Úplne zmizol. Ak to dokáže on, a ak je on moja predstava, to znamená, že to dokážem aj ja.
Ale počkať, niečo mi prikázal. Mal by som poslúchnuť.
Vôbec som si nevšimol ani žiadné okná, aby som videl, čo je vonku. Čo ak si predstavím, že okno vidím a vidím aj to, čo je vonku? Možno Josuha narážal presne na to. Možno nechce, aby som si to predstavil. V tom sa objavil Joshua.
-„Vedel som presne, že to budeš chcieť urobiť. Ale teraz ešte nenastal ten správny okamih na to.“
Zaviedol ma do miestnosti, ktorá sa podobala na mojú izbu. No za pár sekúnd sa zmenila na nepoznanie. Všetko sa stratilo. V strede sa objavila postel na ktorú svietilo ostré svetlo.
Ale počkať, tu som už bol, to som zažil...
-„Je to pravda?“- opýtal som sa s mierným strachom Joshua.
-„Je to skôr začiatok toho, čo chceš aby prišlo.“
Želaj si to, stále a vždy.
*pokračovanie*
Želaj si to, stále a vždy.
