Pohľadom vzdialená kráča mlčky. Odhodlaný nájsť jej tieň, ktorý mení podobu, stratil som pevný bod. Hmla, ktorá stúpa do výšky obíjma moje telo. Jej smiech odráža sa v priestore ako ozveny môjho hlasu. Prebehla vôkol mňa. Vidím ju v zábleskoch ako hovorí. Jej pery sa nikdy nedotknú. Cítim sa tak nekonečný. Rozplývam sa a spájam s celým priestorom.
Drží ma za ruku a navodzuje atmosféru. Ukazuje mi svoj vlastný svet. Naše nohy sa nedotýkajú zeme. Unášaný vánkom jej slov. Je to svet nekonečných možností.
Počujem sirénu. Všetko sa vrátilo. Ohýbame čas. Narušiteľ zatiahol oblohu a svet, ktorý som videl a poznal zrazu nevidno. Pocit bezpečia sa stráca ako ona. Jej tieň zabuchol dvere a zamkol sa.
Prepadám sa priestorom a padám hlbšie. Každú myšlienku kreslím na dne oceána ako pripomienku, že som nažive. Jej podobu však neviem zachytiť.
Akýsi pochod nôh narušil môje zamyslenie a snažím sa zachytiť odkiaľ to prichádza. Približuje sa a je to čím viac, tým bližšie. Ako som sa snažil s tým zvukom vysporiadať, odrazu ma obklopil zástup bytostí s maskami. Vytvorilo kruh. Ich pohľad bol veľmi nejasný a tváre som nerozpoznal.
Ležím a otváram oči. Pozerám na oblohu plnú hviezd a vidím sa v každom znamení. Šum mora objíma moje nohy. Môj pohľad som zameral na jeden bod na oblohe. Bol to záblesk.
Obloha sa zatiahla a všetky hviezdy obklopil obrovský tieň. Šírilo sa to veľmi rýchlo až zrazu... Zo vzdialených kopcov sa vynoril obrovský lietajúci ostrov. Hľadal som svoj dych, ktorý som stratil, keď zbadal som tú nádheru.
Naťahujem ruku smerom k nebu a cítim sa tak blízko.
Jej tieň stojí a čaká ma...
Želaj si to, stále a vždy.
