Akrobati s dlhými plášťami dotvárali obzor nad ktorým vychádzali sny. Cestovali cestou, ktorá nikdy nezačala. Tie tajomstvá nevyslovené, pochované a navždy nemé, brali zo sebou. Oči neveriacich horeli ohňom, ale kde si bola ty? Keď vzdialené kopce odrážali lúče a na lavičkách sedeli páry v putách zlomených sĺz? Vznášala sa nehybne. Narážala cez priesvitné oblaky. Svet obklopil závoj a mohol navždy pokračovať so znamením v srdci.
Tancoval v okamihu keď sa to blížilo. Námesačné bytosti žonglovali so žiarov dúhy nad horizontom. S unášajúcim vetrom kráčam bez pohybu. Tieňe sú hlbšie a výška nemá začiatok. Miesta tak známe s možnosťou dopadu. Vo vlnách predstavivosti zahliadnutý šum spievajúcich kvetov. Vidíš tu melódiu? Dovidené obzory ďaleko za možnosťou dokonalosti. Nekonečný tunel so svetlom, ktoré nedopadá na miesta o ktorých sme snívali. Beztvaré čiary vznikajúce z chaosu dotvárajú scenériu neviditeľného.
Jej tvár bola bez dotyku. S krokmi pod hladinou to všetko začalo. Rozpustila sa ako piesok a vráteny v čase obíjmal som púšť. Opustený ako prístav bez hraníc na konci cesty, pozerám na nedotknuteľný priestor.
Všetko sa vracia. Vidím ju. Plaví sa priestorom s pozadím zapadajúceho slnka na stonkách páperia z púpavy. Chytám sa možnosti letieť.
Okamihy majú mnoho podôb...
Želaj si to, sále a vždy
