Kráčal dlhou chodobou. Všetko bolo tak dokonale na svojom mieste. Priestor, v ktorom sa pohyboval, bol tak tichý, že počul len svoj vlastný dych a tlkot srdca. Zdalo sa, že cesta po ktorej sa vybral nemá konca, keď tu zrazu započul akúsi melódiu. Na jeho tele sa objavila armáda zimomriavok. Hudbu, ktorú započul, mu bola tak známa, no predsa si nevedel spomenúť odkiaľ ju pozná. Bolá tak nádherna. Vytvárala obrazy nekonečnej lásky. Podobu zapadajúceho slnka a nočnej oblohy, ktorá sa miešala s búrkou, po ktorej sa spojí celý svet jednou farebnou dúhou. Z týchto predstáv sa rýchlo dostal, pretože v diaľke videl svetlo - bolo čoraz bližie a ostrejšie. Keď bol na mieste, odkiaľ vyhrávala melódia, videl obrovskú miestnosť. Nachádzal sa v nej klavír a bytosť, ktorá za ním sedela sa nedala identifikovať. Je ako rozmazaný obraz. Niečo hlboko ponorené pod vodou.
Ani sa nenazdal a pred ním sa zjavilo zrkadlo. Bolo megalománske, také niečo ešte nikdy nevidel. Malo však inú farbu. A pôsobilo sebavedomo.
Klavír opať vyhrával a v melódii tepelaticky zaznamenal tajomné signály.
Videl farebný tunel, bola to ako horská dráha v zábavnom parku. Lietal na všetky strany. Nebolo tu žiadne obmedzenie. Stretával všetkých, ktorých stretol. Boli to známi aj neznámi. Ľudia, ktorých videl len par sekúnd. Cítil, ako sa cítia. Všetko sa spojilo v jedno. Bol jeden obrovský priestor. Nikto nebol lepší od toho druhého. Tie tváre boli tak jedinečné.
„Vedel si to po celú svoju existenciu. Všetko je len také, ako vidíš ty sám. Si možnosť. Si voľba. Existuješ v pláne a hráš túto hru, pretože si súhlasil. Je to dobrodružstvo v ktorom tvoríš sám seba. Si nekonečný. Si dokonalý. Si jedinečný."
Prebúdzam sa.
Poďte ku kraju.
Možno spadneme.
Poďte ku kraju!
Je to veľmi vysoko.
POĎTE KU KRAJU!
A oni išli.
A on ich postrčil.
A oni leteli.
"Christhoper Loguea"
Želaj si to, stále a vždy
