Od októbra som študentom FMK v Trnave. Za tých pár mesiacov čo som v Trnave, som sa stretol s niekoľkými neuveriteľnými situáciami – možno neuveriteľnými len pre mňa. Pochádzam z malého mesta menom Želiezovce, kde som vyrastal a študoval na základnej škole a gymnáziu. S príchodom do Trnavy sa môj pohľad na ľudí radikálne zmenil. Porovnať mentalitu ľudí z malého a veľkého mesta mi myslím nerobí problém. Počas pobytu v Austrálii som sa stretol s kvantom ľudských bytostí, ale nič ma tak nedokázalo prekvapiť ako mentalita miest ako Trnava, Bratislava a podobne.
Vo veľkých slovenských mestách sa neďakuje
V mojom rodnom meste je zvykom, že keď sa niekomu pozdravím, tak sa mi aj odzdraví. Je to možno sentimentálne ale predsa je to tak. Taktiež ak idem na kávu s priateľmi, čašník alebo čašníčka sa vo väčšine prípadov tvária milo a ochotne (samozrejme, že to neplatí na 100%). Ísť si len tak po ulici v rodnom meste, zastaviť sa pri PNS a kúpiť si nejaké periodikum bez toho aby ho predávajúca slečna držala v ruke až pokiaľ ho nezaplatím – tak to je podľa mňa úplne normálne a prirodzené. Asi je to aj tým, že v malom meste nemusí nikto hrať cudziu formu, nemusí byť niekto, nemusí byť zlodej. Prípad s PNS vo veľkých mestách je absolútne nereálny. Neviem či to vadí tamojším ľuďom, ale mne určite. Je to podľa mojej skromnej mienky úplne drzé voči zákazníkovi. V mojom meste sa mi nemôže stať taká vec, že keď príde ku mne sused z toho istého vchodu, v ktorom bývam a poviem mi, že si to so mnou vyriadi ručne-stručne, pokiaľ mu budem stáť s autom na jeho mieste – pochopiteľne, sused nemá právo na teritórium na parkovisku, alebo prinajmenšom ho má také ako ostatní susedia. Toto platí vo veľkom meste ... nie u nás. V mojom meste sa nemusím báť, že mi niekto ukradne drahé disky z auta, len pre to, že sú to originálne „golfácke“. Vo veľkých mestách je to každodenná realita – realita bez komentára. Niekedy sa tak spýtam sám seba, či je to akceptovateľné a či sa tomu niekedy budem môcť dokázať postaviť zoči-voči. Snažím sa odpovedať a myslieť pozitívne – odpovedám áno, ale niečo sa vo mne vzpiera a navráva mi čosi úplne iné... Slovenské veľkomestá nesiahajú ani po päty tým austrálskym (a to som ich videl pomerne dosť). Stať sa síce môže čokoľvek, ale nie tak často ako na Slovensku.
Prečo sa snažíme znepríjemniť si život navzájom? Má to zmysel aby sme niekomu neustále robili napriek, len preto aby sme z toho my sami mali hlúpe a nezmyselné potešenie??? Podľa mojej mienky nemá ... Prečo sa to stáva len mladým ľuďom? Dospelí to majú ľahšie, aspoň čo sa týka feedbacku v PNS, reštauráciách a na parkoviskách – proste v každodenných situáciách. Už sa nemôžem dočkať dospelosti ... možno mi už nikto nepovie, že mi chce rozbiť hubu, len preto lebo mu akože stojím na fiktívnom území...
