...smútok. Môj vlastný sebecký smútok, ktorý sa mi stal svetom. Svetom medzi týmito štyrmi chladnými stenami, ktoré ma obklopujú. A ja nemôžem nikoho viniť, pretože všetko čo sa deje bola moja vlastná voľba a smerovala som sem od chvíle, čo som sa narodila. Túžila som po všetkom, čo mám práve teraz. Sediac učupená v kúte sa hlúpo usmievam. Sama nad sebou. Nad svojimi spomienkami. Nikdy som nedovolila, aby sa so mnou niekto zahrával a čo teraz? Udupaná, ponížená a zničená tu sedím a nevládzem. Mieša sa vo mne smútok a búri sa vo mne hnev a cítim horúčavu, čo sa mi tlačí so tváre. Budem plakať. A ani to by som nemala, pretože vraj je to iba prejav slabosti. Je to jedno.
Opieram sa o múr. Je chladný asi ako moja vlastná krv, ktorá už dávno nehreje moje telo. Vlastne vôbec netuším, čo za tekutinu to prúdi mojimi žilami. Mala som byť sama. Áno, celkom sama, lebo nie som tolerantná, som arogantná a samoľúba. Nikdy som nevedela ponúknuť prvenstvo v mojom živote niekomu inému, ako sama sebe. No v tejto chvíli neviem, či som to spravila alebo nespravila a preto je to tak zlé. Nikto nemá právo ponížiť ma takýmto spôsobom.
Zvykla som si dívať sa do zrkadla. Často a veľmi dlho. A ľudia v tejto eufórii nehrali žiadnu rolu. Boli nepotrební a zbytoční. Je to tak prchké. Tie chvíle boli najkrajšie v mojom živote. Stále sú. Držia ma tu, keď sa dívam cez špinavé zrkadlo na svoje červené pery a bledú zamatovú pokožku. Je to snáď jediné, čo mi ostalo. Ľadovými rukami si hladím dokonalé krivky. Páčia sa mi. No ani ony k sebe nedokážu pripútať muža, čo je ako divé zviera. Trúfala som si. Myslela som, že môžem vlastniť a zničila som samu seba. A lačné mužské pohľady, drzo si ma obzerajúce, keď vyjdem z ulity tohto prázdna sú jedinou spomienkou toho, čím som bola. Jedinou svietiacou kontrolkou, ktorá značí, že ešte za čosi stojím. No tak, ako som sa ich kedysi nemohla nabažiť, tak sú teraz bezvýznamné. Nechcela som tak veľa. Iba aby jediný pohľad, ktorý milujem patril iba mne. Tak dlho som sa zahrávala a prišiel čas, kedy sa to vracia. Mám pocit, že nemám právo niečo žiadať.
Tak stále iba stojím. Hodiny sa míňajú a ja sa nemo dívam oknom. Slané kvapôčky rýchlo a svižne stekajú po mojich lícach a končia kdesi pri ňadrách. Neviem kde je a neviem ani s kým. Neviem, čo môžem urobiť a vlastne ma to prestáva zaujímať. Chcem sa len dívať. Cez to špinavé okno, za ktorým je svet taký nádherný.
