Neviem, o čom sa učia moje deti - som zlý rodič?

Sama som vyrastala v učiteľskej rodine - mama učí doposiaľ matematiku, otec je už na dôchodku, učil slovenčinu a ruštinu. Nepamätám sa, že by sa so mnou niekedy boli učili. Keď moje deti nastúpili do školy (syn je teraz ôsmak, dcéra piatačka), prvý mesiac som sa snažila sedieť s nimi nad čiarkami a vlnovkami. Vlastne, u syna to bolo kúsok dlhšie, čo vidieť aj na jeho písme. Dcére som sa už toľko nevenovala. Možno aj preto nie je nič mimoriadne, keď doma prepisuje zošit. Potom však môj rodičovský prístup prestal byť prístupom väčšiny. Jednoducho som si povedala, že moje deti sú dosť uvedomelé na to, aby sa školou prehrýzli samé.

Ani syn, ani dcéra v škole nikdy problém nemali. Zatiaľ z toho vyviazli vždy na výborné, aj keď s úplne iným prístupom - synátor je zodpovedný (po mame) a okrem toho, že mu to celkom myslí, sa aj pravidelne sa pripravuje do školy. Dcére to síce myslí tiež, ale väčšieho lajdáka ťažko nájdete.

Predstava, že by som s nimi mala presedieť aspoň hodinu nad knižkami a zošitmi a potom ich z naučeného učiva preskúšavať, ako to robí (podľa mojich zistení na rodičovských združeniach) drvivá väčšina rodičov, sa mi vidí chorá. Chcem od svojich detí, aby sa naučili niesť zodpovednosť za svoje vedomosti, aby sami vedeli odhadnúť svoje sily a teda aj čas, ktorý majú venovať školským povinnostiam. A predsa - mám zlé svedomie, keď k nám prídu moji rodičia a s deťmi debatujú o tom, čo práve preberajú, starký im občas z vlastnej iniciatívy nadiktuje nejaký ten diktátik, starká prepočíta nejaký ten príkladík.

A ja ani neviem, o čom sa učia, zisťujem to námatkovo z obsahu žiackej knižky, ktorú podpisujem väčšinou len vtedy, keď sa už pani učiteľka hnevá, že nie je podpísaná. A to som promovaná (aj keď praxou nikdy neošľahaná) učiteľka matematiky a informatiky. Som zlý rodič?