Včera večer som si s vychutnal film, ktorý som obišiel, keď ho dávali v kinách. Úprimne som sa bál, lebo ísť na hocičo zo slovenskej súčasnej filmovej tvorby okrem Jakubiska, je vždy skok do neznáma.
Pokoj v duši ma svojou myšlienkou zaujal svojou myšlienkou od prvých momentov, keď muž vychádza z väzenia stretáva sa so svojimi priateľmi opäť na slobode. Film ma uchvátil svojou myšlienkou, prevedením, od kamery, ktorá prechádzala pri rozhovore z tváre na tvár tak prirodzene, že som mal pocit, akoby som sám otáčal zrak; až po očarujúce TICHO, ktoré sa tak hrozivo v dnešných časoch všadeprítomnej hudby v podobe rušivého šumu vytratilo z filmu, a tak krásne ho bolo opäť počuť. Gradácia bola bezchybná a toho alkoholu tam bolo toľko, až sa mi z toho krútila hlava a bolo mi do spevu.
Scenérie, ktoré neboli zamerané na jedno slovenské mesto, ale prelínali sa do obrazov spoločnosti, mi hladili oko i dušu.
Pri vnímaní sa mi prelínali diela Tajovského, Timravy a Hviezdoslava, ktoré boli krásne vsadené do súčasnosti so všetkými odkazmi, symbolmi súčasnosti, pre ich zachovanie pre budúce generácie.
Vykreslenie troch svetov súčasnej slovenskej spoločnosti bolo tak úprimné a presné, až sa mi z toho chcelo chvíľami zvracať.
Vzdávam hold autorom a hercom.
